oskole

Geografia

Hydrosféra – Ľadovce

Vypracoval: L. Petrovič



 

ĽADOVCE


Ľadovec je homogénne, nepriepustné a plastické teleso tvorené ľadovými kryštálmi v oblastiach s negatívnou teplotnou bilanciou po väčšinu roka (vysokohorské údolia nad snežnou čiarou alebo časti pevnín ležiace v polárnych oblastiach) s vysokými zrážkami.

 

Okrem nízkej teploty sú nevyhnutnou podmienkou tvorby ľadovcov zrážky. Ich neprítomnosť (resp. neprítomnosť vyššieho množstva zrážok) bola aj príčinou nezaľadnenia Sibíri, centrálnej časti Aljašky a Mandžuska v poslednej ľadovej dobe napriek ich vysokej zemepisnej polohe. V súčasnosti je tento jav dobre pozorovateľný v čílskej vysokohorskej oblasti nad extrémne suchou púšťou Atacama, kde sa ľadovce nenachádzajú ani v nadmorskej výške 6 300 m.

 

Ľadovce predstavujú najväčšie zásobárne sladkej vody a po oceánoch sú aj druhé najväčšie v celkových zásobách vody. Veda, zaoberajúca sa ľadovcami sa nazýva glaciológia.



Typológia ľadovcov


Ľadovce sa rozdeľujú na: vysokohorské (vyskytujú sa vo vysokohorských oblastiach nad snežnou čiarou) a pevninské (pokrývajú kontinenty, často súvisia s ľadovými dobami). Menšie vysokohorské ľadovce sa nazývajú údolné, väčšie, často pokrývajúce celý vrch kopca, horskej reťaze, príp. vulkánu ľadové čiapky. Z ľadových čiapok odchádzajú malé, radiálne ľadovce.

 

Najväčšie ľadové čiapky pokrývajú celé kontinenty (hlavne v ľadových dobách), v súčasnosti ľadovce pokrývajú takmer celú Antarktídu a Grónsko. Objem ľadu v týchto ľadovcoch je obrovský, ak by sa roztopil grónsky ľadovec, hladina svetového oceánu by stúpla o 6 metrov, v prípade antarktických ľadovcov až o 65 metrov.

 

  • Plató ľadovce sú ľadové čiapky menšieho rozsahu, ktoré pokrývajú vysokohorské plošiny (napr. v Britskej Kolumbii a Aljaške) a ostrovy v Severnom oceáne (Island).

  • Príbrežné ľadovce ústia priamo do mora (príp. sa nachádzajú priamo na morskej hladine), kde sa z nich odtrhávajú kryhy ľadu. Tieto ľadovce sa vyskytujú na severe Kanady a pokrývajú aj Severný ľadový oceán.

  • Piedmontské ľadovce sa nachádzajú na úpätí horských masívov a pochádzajú z ľadovcových splazov z viacerých ľadovcových údolí, ktoré sa spájajú do väčších celkov. Najväčší ľadovec takéhoto typu sa nachádza na Aljaške - Malaspina (s plochou až 5 000 km2).

 

Najvyššie položený alpínsky ľadovec Siachen sa nachádza vo východnej časti pohoria Karakoram v nadmorskej výške 5 753 m, na hraniciach medzi Indiou a Pakistanom. Je to zároveň druhý najdlhší ľadovec sveta (dĺžka približne 70 km).




Pevninský ľadovec


Pevninský ľadovec (kontinentálny, štítový, inlandsis) je typom mohutného ľadovca veľkých rozmerov, vznikajúci na relatívne plochom teréne a tvoriaci veľké klenby. V súčasnosti sa pevninské ľadovce nachádzajú výhradne na Antarktíde a v Grónsku, ale behom pleistocénu pokrýval pevninský ľadovec veľkú časť Európy, severnej Ameriky a Ázie.


 

Zdroj: http://kravcik.blog.sme.sk/c/235281/Horucavy-su-preto-lebo-dazdovu-vodu-posielame-do-mora.html http://en.wikipedia.org/wiki/File:Antarctica_6400px_from_Blue_Marble.jpg http://melukisbumiindonesia.blogspot.com/2010/11/tektonik-plate-mollewide-maps.html

Kontinentálne ľadovce súčasnosti: A.) antarktický, B.) grónsky, C.) zaľadnenie v pleistocéne



Horské ľadovce


Horské ľadovce je možné deliť na niekoľko typov:


  • Karový ľadovec vyplňuje vysoko položené depresie – kary, karové terasy (vyživovacie oblasti) – na údolných svahoch a chýba mu typický ľadovcový jazyk, jeho tvar je odvodený predovšetkým od tvaru karu a šírka obyčajne prevláda nad dĺžkou. Ľadovce tohto typu sa vyskytujú prevažne v Pyrenejach a v Alpách.

  • Svahový ľadovec (visutý), podobne ako karový ľadovec, vyplňuje depresie na údolných svahoch, ale má aspoň krátky plaz, ktorý zostáva zavesený na svahu. Ľadovce tohto typu sa vyskytujú tiež prevažne v Pyrenejach a v Alpách.

  • Údolný ľadovec vyplňuje vyššie časti horských údolí, má dobre vyvinutú vyživovaciu oblasť aj ľadovcový jazyk. Tento typ ľadovce sa nazýva aj alpský typ, podľa hojného zastúpenia v Alpách. Občas sú z tohto typu vyčlenené údolné ľadovce plazového typu, ktoré nie sú živené z karových ľadovcov, ale ľadovcovými čiapkami.

  • Dendritický ľadovec – má viac vyživovacích oblastí po oboch stranách údolí, z oboch údolných svahov splývajú ľadovcové jazyky, ktoré sa spájajú s hlavným ľadovcom, tento typ je zastúpený hlavne vo vysokých ázijských pohoriach. Príkladom dendritického ľadovca je Fedčenkov ľadovec dlhý 77 km a široký 2 – 5 km, na ktorý je z údolných ľadovcov napojených 34 krátkych ľadovcových plazov.

  • Malaspinský typ ľadovca (podhorský, úpäťový, piedmontný) sa nachádza v oblastiach silného vývoja dendritických ľadovcov, ktoré často prestupujúc cez horské sedlá a rozvodné chrbty do susedných údolí (ľadovcová transfluácia), ľadovce zo susedných údolí sa pri východe z hôr spájajú v mohutný jednotný ľadovcový pancier. Tento typ je pomenovaný podľa aljašského Malaspinského ľadovca o rozlohe 5 000 km2.

  • Nórsky typ ľadovca (plošný, fjeldový, patagónsky, škandinávsky, horské ľadovcové čiapky) tvorí prechod k pevninským ľadovcom v tom zmysle, že je charakteristický svojím vznikom na plochých temenách, vrcholoch a náhorných plošinách. Ľadovce nórskeho typu majú vypuklý profil a stekajú cez okraj splazmi po úbočiach. Napríklad ľadovec Folgegonn.

  • Radiálny ľadovec je označenie pre ľadovec, ktorý vzniká v miestach, kde vplyvom fyzickogeografických pomerov nie sú podmienky pre vznik ľadovcovej čiapky a kde sa od centrálneho miesta radiálne rozbiehajú jednotlivé splazy.

  • Špicbergský typ ľadovca (svalbardský) má charakteristické mohutné firnoviská, ktoré presahujú široké horské sedlá a priesmyky, miestami vystupujú holé horské vrcholky (munataky) a hrebene.


 

Zdroj: http://www.klett.de/sixcms/list.php?page=infothek_artikel&extra=Haack%20Weltatlas%20SI%20-%20Online&artikel_id=108608&inhalt=kss_klett01.c.264540.de

Niektoré typy horských ľadovcov



Vznik ľadovcov


Sneh, ktorý je stavebnou látkou ľadovcov, sa neustálym zamŕzaním a topením pomaly mení na formu granulovaného ľadu - névé. Tento sa neskorším pôsobením tlaku nadložných vrstiev snehu stlačí a nazýva sa firn. Postupom času jednotlivé vrstvy podliehajú ďalšiemu stlačeniu až vytvoria ľadovcovú masu. Ľadovcový ľad kryštalizuje v hexagonálnej sústave, je mäkký a jeho najspodnejšia vrstva je vplyvom vysokého tlaku plastická, čo umožňuje pomalý pohyb ľadovca. Ľadovce preto nutne nepotrebujú k svojmu pohybu šikmú plochu. Ich pohyb je zabezpečený neustálym pridávaním ďalších vrstiev snehu v hornej časti, ktoré tlakom svojej hmoty spôsobujú roztekanie na jeho báze. Vrchná vrstva ľadovca je krehká a často v nej vznikajú veľké trhliny.



Zloženie ľadovca


Vrchná časť ľadovca, ktorá zachytí najviac snehových zrážok sa nazýva akumulačná zóna. Zaberá asi 60-70 % povrchu ľadovca. Hrúbka ľadu v nej je dostatočná, aby spôsobila hlbokú eróziu podložných hornín. Ak sa neskôr ľadovec roztopí zostane po akumulačnej zóne charakteristické údolie tvaru amfiteátra, nazývané kar.

 

Na opačnom konci ľadovca dochádza k topeniu ľadu (resp. množstvo ľadu pribudnutého napadaným snehom je menšie ako množstvo roztopeného ľadu) a ukladaniu sedimentov. Predná časť sa nazýva ľadovcový front. Nadmorská výška hranice medzi oboma koncami sa nazýva rovnovážna línia. V nej je množstvo pribúdajúceho a roztápajúceho sa ľadu rovnaké. Erozívna sila zostupujúceho ľadovca mení riečne údolia charakteristického tvaru V na ľadovcové s prierezom tvaru U.

 

Celkové „zdravie“ ľadovca sa hodnotí podľa veľkosti akumulačnej plochy - čím je väčšia, tým sa ľadovec považuje za zdravší.



Pohyby ľadovcov


Pri hrúbke asi 50 metrov sa ľad začína správať plasticky. Medzimolekulové sily, držiace pokope kryštály ľadu sú relatívne slabé, takže pri zväčšujúcom sa tlaku sa porušia a vrstvy ľadu sa začnú pohybovať. Iný mechanizmus pohybu je šmýkanie sa celej masy po povrchu, ktoré je podporené oslabením trecej plochy základne ľadovca roztopenou vodou. Aj samotné topenie vody v spodných vrstvách ľadovca je podmienené tlakom nadložných vrstiev - čím je tlak vyšší, tým je teplota topenia sa ľadu nižšia.

 

Pri pohybe sa vo vrchných vrstvách, ktoré nie sú plastické vytvárajú rôzne veľké trhliny. Tieto sú nebezpečné pre turistov, pretože sa často skrývajú pod povrchom a môžu mať hĺbku aj niekoľko desiatok metrov. Rýchlosť pohybu je determinovaná trením a je dosť variabilná. Spodné časti ľadovca sa pohybujú pomalšie ako vrchné. Antarktické ľadovce sa vo všeobecnosti pohybujú rýchlosťou 1,5 až 2  metre za deň, alpínske niekoľko metrov denne. Veľa ľadovcov máva periódy rýchleho pohybu, kedy sa pohybujú až tisíc krát rýchlejšie ako zvyčajne.

 

Najrýchlejšie sa pohybujúci ľadovec na zemi sa nachádzal na Aljaške. Za sa deň posunul až o 65 metrov.


 

Zdroj: http://www.geolinde.musin.de/glossar/themen/gletscher1.htm

Pohyb ľadovca



Ľadovcová erózia


Ľadovce opracúvavajú podložie dvoma metódami - vymieľaním a odtrhávaním úlomkov z horninového základu. Pri pohybe ľadovca voda, ktorá sa nachádza v jeho spodných častiach preniká do trhlín v podloží, kde často zamrzne a tieto horniny doslova trhá. Rôzne veľké úlomky sa zabudovávajú do masy ľadu a na podložie pôsobia ako šmirgeľ. Proces obrusovania blokov hornín úlomkami sa nazýva abrázia.

 

Pre pohybujúci sa ľadovec je charakteristické údolie s prierezom tvaru , nakoľko ľadovec na rozdiel od vodných tokov využíva na eróziu celé svoje teleso. Po roztopení zostávajú v údolí niektoré útvary špecifické pre ľadovec. Aréty a horny - menšie hrebeňe v bočných častiach a tzv. bludné kamene, ktoré sú unášané ľadovcom. Materiál, ktorý ľadovec opracuje a prenáša sa ukladá v morénach (frontálnych a bočných), drumlinoch (asymetrické vŕšky s aerodynamickým tvarom) a eskeroch.

 

Ľadovec svojou váhou stláča podložie a po jeho roztopení nastáva izostatické vyrovnanie. Tento jav je dobre merateľný na Škandinávskom polostrove, kde sa celý masív polostrova stále mierne dvíha potom, ako sa roztopil kontinentálny ľadovec poslednej ľadovej doby.



Významné svetové ľadovce


Niektoré ľadovce sú z rôznych aspektov významné prevažne kvôli svojej veľkosti:


Lambertov ľadovec – z Austrálskeho antarktického územia má dĺžku 402 km a šírku 64 km.

Petermanov ľadovec – z Grónska je dlhý 200 km a široký 32 km.

Vatnajökull – z Islandu má dĺžku 100 km a šírku 83 km.

Beardmoreov ľadovec – z Novozálandského antarktického územia je dlhý 160 km.

Malaspina – ľadovec z Aljašky je dlhý 65 km a široký 45 km.

Hispar-Biafo – z pohoria Karákoram v Pakistane je dlhý 120 km a široká 3,2 km.

Humboldtov ľadovec – z Grónska je široký 114 km a dlhý 95 km.

Samozrejme významných ľadovcov je omnoho viac.




Použitá literatúra:


Kol., 2009: The Encyklopedia of Earth, Weldon Owen Pty Ltd.

P. Michal 2001: Vybrané kapitoly z hydrológie, UMB FPV KKE


 


Zdroj obrázkov:


http://kravcik.blog.sme.sk/c/235281/Horucavy-su-preto-lebo-dazdovu-vodu-posielame-do-mora.html

http://en.wikipedia.org/wiki/File:Antarctica_6400px_from_Blue_Marble.jpg

http://melukisbumiindonesia.blogspot.com/2010/11/tektonik-plate-mollewide-maps.html

http://www.klett.de/sixcms/list.php?page=infothek_artikel&extra=Haack%20Weltatlas%20SI%20-%20Online&artikel_id=108608&inhalt=kss_klett01.c.264540.de

http://www.geolinde.musin.de/glossar/themen/gletscher1.htm




Menu

«späť

HOME / Maturity / Geografia

menu OW