Humanizmus a renesancia na Slovensku

13. 07. 2010 10:23

Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

 
 
Od druhej polovice 15. storočia vznikajú intenzívnejšie pokusy šírenia výdobytkov talianskej renesancie a humanizmu, spočiatku predovšetkým v prostredí budínskeho kráľovského dvora Mateja Korvína a jeho ženy Beatrice Aragóskej.
 
 
Matej Korvín
Zdroj: http://slachta.kosztolanyi.com/themes/kral/matej.gif


 
Renesancia, čiže znovuzrodenie, predstavuje obdobie hnutia, v ktorom sa skĺbili myšlienkové a umelecké snahy, vychádzajúce z antických vzorov spolu s duchovnou obrodou životného štýlu jednotlivca a spoločnosti podľa kritického ducha antiky. Ideologickej nadvláde cirkvi bolo v tomto období možno čeliť len obnovením antickej vedy a umenia, preto sa ideovým východiskom renesancie stáva humanizmus. Pod týmto pojmom rozumieme obsah ideológie prívržencov renesancie spolu s uvedomelým prístupom ku klasickej vzdelanosti s osobitným dôrazom na výklad a vydávanie antických diel a ich napodobňovanie ako najdokonalejších a jazykových vzorov.

V posledných desaťročiach 15. a začiatkom 16. storočia zaznamenáva kvantitatívny aj kvalitatívny rozvoj školstvo, ktoré síce naďalej ostáva v rukách cirkvi, no v pedagogickom procese sa pozvoľna zjavujú humanistické prvky. Kým obsah učiva na najnižšom stupni sa voči predchádzajúcemu obdobiu výrazne nezmenil, na druhom stupni si už študenti v rámci siedmich slobodných umení osvojovali okrem iného pravidlá a pravopis latinčiny, v rámci rétoriky sa študovali pravidlá a technika vyhotovovania úradných písomností (v súdobej praxi sa tento predmet vyučoval ako „dictamen“ a v jeho rámci si študenti osvojili znalosť pisárskeho umenia, základné vedomosti v oblasti svetského a cirkevného práva, ako aj zásady logickej argumentácie). Absolvent si zo školy odnášal aj schopnosť tvorby v humanistickom štýle (rečnícke umenie, koncipovanie listov a veršov podľa klasických vzorov), ovládal aj hudobnú teóriu a prax a v rámci tzv. „computus“ si osvojil aj praktické vedomosti o kalendári, astrologicko – matematické výpočty, vedomosti z geografie, fyziky, geometrie, učili sa aj o jednotlivých ľudských orgánoch a ich fungovaní, zdravovedných liečebných poznatkoch a praktikách.

Tretí stupeň školskej vzdelanosti presahoval rozsah učiva „artes“ a predstavovali ho samostatné vedné disciplíny teológia, právo a medicína, ktoré sa vyučovali na univerzitách. Rozsah učiva siedmich umení sa nezískaval na školách v masovom meradle, na kňazskú vysviacku zvyčajne naďalej stačilo osvojenie si základných školských poznatkov. Ale za skutočných vzdelancov sa považovali tí, ktorí absolvovali, resp. ovládali učivo „artes“. Časť predmetov siedmich slobodných umení sa vyučovala aj na univerzitách a až po ich absolvovaní bolo možné začať štúdium práva, teológie a medicíny.

Školská sieť sa začala rozrastať a nezriedka dosahovala vysokú úroveň, ako príklad tu možno spomenúť bardejovskú školu, kde v druhej polovici 15. a začiatkom 16. storočia pôsobilo niekoľko učiteľov a rektorov s univerzitnou hodnosťou.

V Uhorsku univerzita neexistovala – staršie (pécska a budínska) dávno zanikli a preto mnohí študenti odchádzali za vysokoškolským vzdelaním do zahraničia, najmä do blízkej Viedne, Prahy a Krakova, no keďže v období kultúrneho rozmachu, aký sľubovali začiatky humanizmu, pestovanie humanistickej kultúry nebolo možné bez vlastnej vysokej školy, Matej Korvín sa rozhodol založiť „studium generale“ - úplnú univerzitu. V roku 1465 vyslal do Ríma posolstvo na čele s pécskym biskupom – humanistom Jánom Pannoniom, aby si vyžiadal pápežov súhlas. Až po jeho získaní vybrali za sídlo novej univerzity Bratislavu.


Academia Istropolitana (1465/1467 - 1490)

Organizačnými záležitosťami kráľ poveril ostrihomského arcibiskupa Jána Vitéza, ktorému prípravné práce zabrali dva roky. Arcibiskup otázku organizácie univerzity konzultoval s profesorom teológie na viedenskej univerzite Leonardom Huntpichlerom.

Za kancelára bol menovaný sám Vitéz, vicekancelárom sa stal bratislavský prepošt Juraj Schomberg. Prepošt bol zároveň výkonným kancelárom a v roku 1469 ho ostrihomský arcibiskup menoval svojím zástupcom v duchovných veciach pre univerzitu a územie západného Slovenska. Academia Istropolitana bola umiestnená na Ventúrskej ulici a mala dve fakulty – fakultu slobodných umení a teologickú fakultu.
 
 
Budova Academie Istropolitany v Bratislave
Zdroj: http://www.bkis.sk/typo3temp/pics/textpic/bkis_big_dad6ef125abfc2088a9d33f65c24b035.jpg
 


Na fakulte slobodných umení prednášal jeden z najväčších vtedajších profesorov Ján Müller Regiomontanus z Königsbergu. Bol vynikajúci matematik, zhotovoval astronomické prístroje, vyučoval aj gréčtinu a bol aj kníhtlačiar. V Bratislave však pôsobil len do roku 1471.
 
 
Regiomontanus
Zdroj: http://www.provincia.ps.it/privati/bberti/behaim/images/regiomontanus.jpg
 


Druhým profesorom pôsobiacim na artistickej fakulte bol Ján Bylica z malopoľského Olkuszu, odchovanec krakovskej univerzity. Na teologickej fakulte pôsobili viacerí profesori: Vavrinec Koch (v rokoch 1469 – 1471), ktorý prednášal Starý Zákon, Mikuláš Schricker z Hüttendorfu, od roku 1469 člen bratislavskej kapituly, bol knihovníkom kapitulskej knižnice, ktorá istý čas slúžila aj ako univerzitná knižnica (zomrel v roku 1479). Pôsobil tu aj dominikán Ján Gatti z Talianska.
 
Prvé štyri roky mala Academia Istropolitana kvalitný profesorský zbor, jej ďalší rozvoj však ohrozila osobná tragédia Jána Vitéza, ktorého dal kráľ v roku 1471 uväzniť za účasť na sprisahaní. Po odchode niektorých Vitézovi oddaných profesorov na univerzite pôsobili aj členovia bratislavskej kapituly – kanonik Erazmus z Rezna, doktor teológie Mikuláš Papp, licenciát teológie bakalár Žigmund Langenfeldu, Ján Rahn, magister Ján Pulka, kanonik a podporovateľ vedy a umenia, Ján Han z Weytry a Wolfgang Prechtl Hasleitenu. Dá sa predpokladať aj aktívna pedagogická a vedecká činnosť vicekancelára Juraja Schomberga (zomrel v roku 1486).

Po Schombergovej smrti činnosť univerzity upadala, lebo nástupcovia na arcibiskupskom stolci i sám panovník sa primerane nepostarali o jej financovanie. Definitívne zanikla po smrti Mateja Korvína v roku 1490.

Ďalšia univerzita na našom území vznikla až v roku 1635 na podnet ostrihomského arcibiskupa Petra Páymányiho v Trnave. Spočiatku mala len filozofickú a teologickú fakultu, neskôr tu vznikla aj fakulta lekárska a právnická. Fungovala pri nej aj tlačiareň, kde vychádzali spisy profesorov, neskôr aj svetská literatúra. Univerzita v Košiciach bola univerzita protireformačného zamerania, založená v roku 1657, ktorú pôvodne (rovnako ako trnavskú univerzitu) spravovali jezuiti. Po zrušení rádu v roku 1776 prešla na štát s názvom Košická kráľovská akadémia. Od roku 1850 až do svojho zrušenia v roku 1921 napokon fungovala ako Právnická akadémia.

V Prešove od roku 1667 existovalo protestantské kolégium - vyššia evanjelická škola s kurzom teológie a filozofie v najvyšších ročníkoch, ktoré malo byť protiváhou jezuitskej trnavskej univerzity. Kolégium dosiahlo čoskoro takú vysokú úroveň, že sa uvažovalo o jeho zmene na univerzitu, čo však z politických dôvodov nebolo možné.

K rozvoju vzdelanosti významne prispelo rozšírenie kníhtlačiarstva, ktorého rozmach nastal, keď Ján Gutenberg r. 1455 začal hromadnú tlač tzv. Gutenbergovej Biblie. Hoci na našom území začali tlačiarne vznikať až v polovici 16. storočia, cirkevné i súkromné osoby boli zásobované tlačenými knihami zásluhou kníhkupcov, ktorí ich získavali najmä v Benátkach, Augsburgu, Norimbergu, Viedni, Bazileji, ale i na Morave a v Čechách.

 
Johann Gutenberg
Zdroj: http://sk.wikipedia.org/wiki/Johann_Gutenberg
 


Rozmach pochopiteľne zaznamenala aj literatúra. V druhej polovici 15. storočia vznikali u nás ojedinelé pokusy o typickú stredovekú latinskú kompilačnú tvorbu. Kazateľom mali pomáhať výkladové slovníky a lexikony, akými bol napríklad latinsko-nemecký slovník Žigmunda Senftlebena z Podolínca. V právnej a administratívnej praxi sa popri latinčine a nemčine začala uplatňovať aj slovakizovaná čeština (Žilinská kniha s prekladom právnej zbierky, obsahujúca v priebehu rokov 1451-1524 vyše 70 zápisov v slovakizovanej češtine). Čo sa týka kronikárskej tvorby, autorom najrozsiahlejšej Uhorskej kroniky v 15. storočí je Ján Turóci, ktorý spracoval kroniku na základe starých uhorských kroník. Matej Korvín, ktorý túžil po historiografickom diele podľa humanistických kritérií, ktoré by zvečňovalo obdobie jeho panovania, túto náročnú prácu zveril talianskym historikom Petrovi Ransanovi, ktorý sa stal autorom Prehľadu uhorských dejín a Antoniovi Bonfiniovi, ktorý napísal dielo O dejinách Uhorska. Najbližšie k historickému žánru mala memoárová literatúra, tematicky čerpajúca z politickej a vojenskej situácie, vyvolanej tureckou expanziou. V roku 1523 vydal Martin z Trnavy básnickú skladbu, venovanú uhorskej šľachte, zdráhajúcej sa bojovať proti Turkom Opusculum ad regni Hungariae proceres, v ktorej opisuje osmanské pustošenie na Balkáne, poukazujúc na vzory udatnosti z rímskych dejín.

Myslenie humanistov prúdu Erazma Rotterdamského zas odráža dielo Valentína Ecka, rektora bardejovskej školy, zaoberajúce sa otázkami štátnej správy De rei publicae administratione dialogus.

Humanizmus a renesancia u nás vrcholili až v 16. a 17. storočí. Medzi významných predstaviteľov latinskej humanistickej poéziemôžeme zaradiť Martina Rakovského (1535? - 1579), autora dvoch veršovaných latinských skladieb v elegickom distichu. Sú to Knižka o spoločenských vrstvách v štáte a o príčinách prevratov v cisárstvach, v ktorej predkladá čitateľovi svoju predstavu o zložení spoločnosti, pričom neuznáva opodstatnenosť existencie vznešených predstavených a dielo O svetskej vrchnosti. Jakub Jakobeus (1591? - 1645), ktorý prišiel z Čiech do Prešova, kde žil ako exulant, bol autorom básne s národno – vlasteneckými myšlienkami Slzy, vzdychy a prosby slovenského národa.

Renesančnú poéziu, písanú v slovakizovanej češtine predstavuje v duchovnej oblasti Ján Silván (1493 - 1573) autor diela Písně nové a na sedm žalmú kajících a jiné žalmy, historické piesne písal Martin Bošňák (1500? -1566), ktorý bol autorom diel Píseň o zámku muránském a Píseň o sigetském zámku.

Čoraz väčší priestor získavali aj divadelné prejavy. Rozšírená bola najmä náboženská dráma ako súčasť veľkonočnej liturgie, do deja ktorej postupne prenikali svetské prvky a scénické zmien, čím sa začala odpútavať od obradov a neskôr sa predvádzala na voľnom priestranstve mimo kostola. Medzi slovenským vidieckym obyvateľstvom sa rozšírila aj vianočná náboženská hra a z konca 15. a začiatku 16. storočia sa zachovali aj vianočné hry v mestách ako Bratislava, či Bardejov. Medzi poddanými sa udržiavali a ďalej rozvíjali aj prejavy ľudovej slovesnosti, ktorej jadro tvorila kalendárová a rodinná poézia, odzrkadľujúca prácu a život roľníkov (jarné, žatevné, pastierske, žartovné, svadobné a ľúbostné piesne, zariekania, hádanky, príslovia a porekadlá, pranostiky) a rovnako aj prozaické žánre ako bájky, rozprávky, legendy a povesti.

K zmenám dochádza aj v architektúre. Mení sa obraz mestských intravilánov, vyvolaný súvislejšou zástavbou kamennými prízemnými aj poschodovými budovami. Priečelia domov ukončovali vysoké štíty a fasády s maľbami a drobnými plastikami, bohatí mešťania si dávali postaviť arkiere, vežičky, cimburie, drevené pavlače a malé nadstavby so strieškami. Jadro niektorých poschodových renesančných príbytkov bohatých mešťanov tvoria výpravné, aj keď ešte hlboko rozložené arkádové dvory v najrôznejších variantoch, prístupné často cez veľké siene (mázhauzy) so stĺpikovými schodiskami a cez prejazdy, zaklenuté hrebienkovými klenbami. Takéto presvetlené dvorové priestory sú dôkazom vysokého životného štandardu hospodársky úspešných obyvateľov miest.

 
Radnica v Bardejove
Zdroj: http://www.fotoaparat.cz/g/06/11/20/311975_87e6e.jpg
 


Nová koncepcia reprezentatívnejšej meštianskej architektúry sa dotkla najmä radníc, počnúc radnicou v Bardejove, situovaných na znak spoluvlády svetskej a duchovnej moci v centre námestí pri farských kostoloch a majestátne otvorených v ústrety mestskému priestoru podlubiami, širokými okennými otvormi, arkiermi (miestnosť alebo časť miestnosti, ktorá vystupuje konzolovito pred priečelie a umožňuje tak výhľad do strán) a lodžiami (Bardejov, Levoča, Banská Bystrica, Bratislava).

 
Thurzov dom, Levoča
Zdroj: http://tmp.aktualne.centrum.sk/soumar/img/1058/25/10582519-mesto-levoca.jpg
 


Renesančná architektúra sa trvalo zapísala aj do vidieckeho prostredia, ktoré obohatila zámkami, kaštieľmi i menšími zemianskymi kúriami. Čo sa týka kaštieľov, v našom prostredí bol najrozšírenejším typom renesančný kaštieľ s jednoduchým pravouhlým pôdorysom, s prehľadnou dispozíciou, obsahujúcou v stredovej časti vstupnú sieň. Bezpečnosť zvykli zaisťovať jeden až štyri nárožné vežové rizality so strieľňami na prízemí, zabezpečujúcimi predovšetkým vstup do kaštieľa.


Kaštieľ vo Fričovciach
Zdroj: http://www.skrz.sk/image/1/big/10951.jpeg
 


Aj mnohé hrady prešli nákladnými renesančnými prestavbami, ako dobrý príklad môže poslúžiť Červený Kameň, Ľupčiansky, či Oravský hrad.
 
 
Hrad Červený Kameň
Zdroj: http://www.rsms.sk/vylet_okolie/cerveny_kamen.jpg



V sakrálnej architektúre sa u nás rozvíjali riešenia priestorov v podobe sieňovej trojlode, rozdelenej polygonálnymi piliermi, opretými o klenbové rebrá.

Vo výtvarnom umení nástenné maliarstvo v druhej polovici 15. storočia postupne ustupuje do úzadia, čo súvisí s uprednostňovaním nových spôsobov výzdoby chrámových interiérov v s charakterom ich prestavieb, kde dominujú odhmotnené a členené steny. Ťažisko výzdoby prechádzalo na oltáre. Isté oživenie nastalo až koncom 15. a začiatkom 16. storočia, čo dokumentujú napr. nástenné maľby v banskobystrickom sídle Jána Thurzu. Na nástenné maliarstvo výrazne vplývalo od začiatku 16. storočia umenie grafiky, čoho typickou ukážkou je výzdoba refektára v Červenom Kláštore pri Lechnici. Neskorogotické nástenné maliarstvo neskôr ustúpilo novým tendenciám a technikám (sfragiti), ktoré sa objavujú hlavne na vonkajších fasádach renesančných domov.

Od konca 14. storočia môžeme sledovať tabuľové maliarstvo, ktoré úzko súvisí so stavbou krídlových oltárov, ktoré zaznamenali plný rozkvet v 15. storočí. Rozkvet zaznamenáva aj drevené sochárstvo, ktoré začiatkom 15. storočia dostáva významné podnety z monumentálnej kamennej plastiky. Okolo polovice storočia badať zjavný pokles umeleckej tvorivosti a nastáva dlhšie prechodné obdobie, po ktorom nasleduje rast umeleckého úsilia obdobia neskorej gotiky. Medzi typické diela tohto obdobia patrí napr. Socha sv. Egida v Bardejove. Rezbári vyrezávali sochy spravidla z lipového dreva a pokrývali ich farbou, alebo vrstvou zlata (polychrómovanie). Najvýznamnejšou osobnosťou v tomto odbore je majster Pavol z Levoče, ktorého dielom je hlavný oltár levočského farského chrámu s prevládajúcou figurálnou výzdobou, dokončený v roku 1517.


Hlavný oltár levočského farského chrámu
Zdroj: http://www.zsraba.edu.sk/putnici/pix/naj17.jpg


 
Ide o najvyšší pôvodný krídlový oltár v Európe, do ktorého majster zakomponoval sochy dvanástich apoštolov, pochádzajúce zo staršieho oltára a dokonalou technikou stvárnil najmä postavy sv. Jakuba, Jána a Panny Márie. Jeho prácou je taktiež Posledná večera.

Iba v malej miere sa zachovali diela monumentálneho kamenného sochárstva a náhrobné tabule s figurálnou výzdobou, ako napr. náhrobok Juraja Schomberga. Prevažná časť sôch je stále súčasťou výzdoby oltárnych komplexov.

Rozvoj remesiel a ich špecializácii viedol aj k rozmachu umeleckého remesla. Na Spiši, ale aj inde boli preslávené diela drevorezbárov a umeleckých stolárov, umeleckú zručnosť prezrádzajú aj niektoré hrnčiarske výrobky. Rastúci luxus majetnejších vrstiev, odrážajúci sa v bytovej kultúre našiel živú odozvu v kachliarskom umení, pričom rozmanito zdobené kachlice, ktorých motívy čerpajú z reálneho života i mytológie, nachádzame na hradoch, v kláštoroch i v meštianskych domoch. Zlatníci zhotovovali nielen šperky, ale aj ozdobné bohoslužobné predmety a nádoby (kalichy, kríže, relikviáre, cibóriá, monštrancie) s bohatou figurálnou výzdobou. V priebehu 15. storočia nastáva aj obdobie rozkvetu výšivkárstva.



Otázky:
  1. Za vlády ktorého uhorského panovníka sa na naše územie začali šíriť vplyvy renesancie a humanizmu?
  2. Kto bol kancelárom Academie Istropolitany?
  3. Vymenuj aspoň dvoch profesorov Academie Istropolitany.
  4. Kto je autorom diela Píseň o zámku muránském?
  5. Aké je najvýznamnejšie dielo majstra Pavla z Levoče?

 
Literatúra:
Kol. autorov: Dejiny Slovenska I, Veda Bratislava, 1986
Kol. autorov: Dejiny Bratislavy, Obzor Bratislava, 1982
Kol. autorov: Renesancia, Slovart Bratislava, 2009