Reformácia a protireformácia

25. 03. 2011 15:23

Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

 


Cestu ku vzniku reformácie pripravovali rôzne faktory. Predovšetkým to bol rozpor medzi cirkevným učením a realitou života mnohých, predovšetkým vysokých cirkevných hodnostárov. Nemravný a zločinný život pápežov ako boli Alexander VI. (z povestného rodu Borgiovcov), či Július II. bol potvrdením toho, že moc a korupcia idú ruka v ruke. V stredovekom svete cirkev plnila nenahraditeľné úlohy: zachovala pre súčasnosť diela antických autorov, poskytovala vzdelanie, bola zárukou stability v neistých časoch, vybudovala a prevádzkovala rozsiahly a funkčný systém starostlivosti o chorých, starých a tých, ktorí boli odkázaní na cudziu pomoc a okrem toho poskytovala duchovnú oporu v dobe, keď bol i život bohatých v porovnaní s dneškom ťažký, keď sa málokto dožil stredného veku a ľudia zomierali na choroby, ktoré dnes prejdeme takmer bez povšimnutia. Zároveň však vlastnila obrovské bohatstvo a celkom zrejme jej chýbali morálne kvality, ktorými by ospravedlnila svoje výhody voči obyvateľstvu.

 

Kritikov nemravného a kresťanskému ideálu chudoby nezodpovedajúceho života bolo dosť počas celých cirkevných dejín. Čo bolo na konci stredoveku novinkou, bol fakt, že kritika cirkvi a jej morálky vyústila do kritiky samotného cirkevného učenia a do rozkolu, ktorý viedol k rozpadu cirkevnej jednoty a ku vzniku protestantských cirkví. Medzi prvými vystúpil s kritikou cirkevného učenia John Wycliff (1330-1384), anglický duchovný.

 

 

John Wycliff (1330-1384)

Zdroj:http://ao-institut.cz/texty/krestanstvi/img/john-wyclif.jpg

 

 

Wycliff sa rozišiel s katolíckym učením tým, že za najvyššiu autoritu vyhlásil Bibliu, ktorú považoval za normu, podľa ktorej treba posudzovať cirkev, tradíciu, koncily a i pápeža. Odporúčal, aby Bibliu čítali všetci kresťania, nielen kňazi a požadoval jej preklad do ľudovej reči. Zároveň napadol autoritu pápežstva. Úrad pápeža považoval za vytvorený človekom, a nie Bohom a tvrdil, že pápežova právomoc sa nevzťahuje na svetskú moc. Tiež sa staval proti rímskemu učeniu o transsubstanciácii (prepodstatnení) súvisiacemu so slávením eucharistie (prijímaním). Vo Wycliffových šľapajách kráčal Ján Hus, ktorý však nemal takých mocných ochrancov z radov vysokej šľachty, a preto skončil v r. 1415 na popravisku. Ako kacíra ho na smrť upálením odsúdil cirkevný koncil v Kostnici.

 

 

Upálenie majstra Jána Husa

Zdroj:http://cs.wikipedia.org/wiki/Jan_Hus


 

Husitské hnutie, ktoré vzniklo po jeho smrti bolo síce porazené na poli vojenskom, no na základe tzv. bazilejských kompaktát (1436) si mohli českí veriaci podržať prijímanie "pod obojím" a českom prostredí zostávali myšlienky cirkevnej reformy veľmi silné.

V dôsledku rýchlo sa šíriacich myšlienok humanizmu a renesancie došlo k oživeniu záujmu o antickú minulosť. Kým v južnej Európe sa tento záujem sústredil predovšetkým na gréckych a rímskych pohanských klasikov, na severe prevládal prevažne kresťanský humanizmus, zameraný na hebrejskú a grécku Bibliu a učenie starých cirkevných otcov. Hlavným predstaviteľom kresťanského humanizmu sa stal Erazmus Rotterdamský (1469-1536).

 

 

Erazmus Rotterdamský

Zdroj:http://sk.wikiquote.org/wiki/Erazmus_Rotterdamsk%C3%BD


 

Bol presvedčeným kresťanským humanistom, ktorý veril, že najlepší spôsob, ako reformovať cirkev je prostredníctvom dobrých učencov - štúdiom gréckej a hebrejskej Biblie a návratom k starým cirkevným otcom. Písal veľmi ostré satirické kritiky cirkevných pomerov, v ktorých nešetril žiadny z nežiadúcich javov v cirkvi, či už išlo o pohoršujúci život pápežov a mnohých duchovných, nejasnosti v stredovekej scholastickej teológii alebo kláštorný život. V roku 1516 vydal Nový zákon v gréčtine s vlastným latinským prekladom. Hoci bol kritikom pomerov v cirkvi, nikdy sa nepridal na stranu reformácie, aj keď udržiaval priateľské vzťahy s mnohými reformátormi, napríklad s Filipom Melanchtonom.

 

Kolískou reformácie sa stalo Nemecko, kde vládla všeobecná nespokojnosť s cirkvou. V krajine roztrieštenej na množstvo malých štátikov mal najväčší vplyv pápež, ktorý vlastnil tretinu nemeckých pozemkov. To bolo tŕňom v oku nemeckej šľachte, ktorá sa snažila cirkevný majetok sekularizovať. Navyše bolo Nemecko tradičným cieľom odpustkových kampaní, ktoré nesmiernym spôsobom pohoršovali augustiniánskeho mnícha Martina Luthera, vzdelaného teológa, ktorý už dlhšie vo svojom štúdiu listov apoštola Pavla prichádzal na to, že cirkev chybne vykladá mnohé základné pravdy kresťanstva.

 

 

Martin Luther (1483-1546)

droj:http://www.religionfacts.com/christianity/people/luther.htm


 

Prostý ľud veril, že púhou kúpou odpustku sa im môžu odpustiť hriechy. V r. 1517 Luther spísal 95 téz proti odpustkom a rukopis odoslal na vysoké cirkevné a svetské miesta. Jedna kópia sa však dostala do rúk istého podnikavého tlačiara, ktorý tézy vydal po nemecky a vzbudil tak v Nemecku senzáciu (podľa tradície Lutherovi stúpenci tézy údajne pribili na vráta kostola vo Wittenbergu, čo spôsobilo rozhorčenie cirkevnej vrchnosti). Pokusy o umlčanie Luthera zlyhali, pretože mal podporu u svojho pána, saského kniežaťa, Fridricha Múdreho. V roku 1520 Luther vydal spis Kresťanskej šľachte nemeckého národa, v ktorom vyložil svoje myšlienky a za ochrancov kresťanstva označil ríšske kniežatá. Pápež tento spis odsúdil kliatbou, no Luther pápežskú bulu na protest spálil a v r. 1521 na ríšskom sneme vo Wormse odmietol odvolať svoje tvrdenia, čím na seba privolal aj kliatbu ríšsku, do ktorej ho uvrhol cisár Karol V. Na Lutherovu stranu sa však postavilo mnoho ríšskych kniežat, lebo jeho učenie im vyhovovalo v sporoch s cisárom aj pápežom. Lutherovi poskytol azyl saský kurfirst Fridrich Múdry, na ktorého hrade Wartburgu Luther preložil do nemčiny Nový zákon. Myšlienky nového reformátora sa rýchlo šírili a získavali ohlas medzi širokými vrstvami obyvateľstva. V r. 1529 väčšina účastníkov na ríšskom sneme v Špajeri podporila Lutherove názory a protestovala proti zákazu reformácie, z čoho neskôr vyplynul názov protestanti. V r. 1530 na ríšskom sneme v Augsburgu predložili protestanti svoje vyznanie viery, tzv. Augsburgskú konfesiu, ktorú Luther vypracoval so svojim blízkym spolupracovníkom Filipom Melanchtonom. V nej označili za jediný zdroj viery Bibliu (sola scriptura) a za jediný spôsob ako prísť k spáse vieru a milosť Božiu preukázanú Kristovou obetou (sola fide, sola gratia).

 

 

12 artikul švábskych sedliakov vydaných počas sedliackej vojny

Zdroj:http://www.loc.gov/exhibits/dres/dre026.jpg


 

Reformačné myšlienky boli spojené s bojom proti feudálnemu zriadeniu. V rokoch 1524-26 prebehla v troch oblastiach Nemecka (juhozápad, stred, Tyrolsko a Soľnohradsko) sedliacka vojna. Už pred vojnou tu vznikali tajné spolky sedliakov s rôznymi cieľmi. V r. 1525 vznikol v Heibrone program mešťanov na zjednotenie Nemecka (zrušenie colných bariér, zjednotenie mier a váh). Vodcom povstania v strednom Nemecku bol Tomáš Münzer.

 

 

Tomáš Münzer (1488-1525)

Zdroj:http://www.grapeinvestor.com/Luther/muntzer.html

 

 

Münzer bol predstaviteľom radikálnej reformácie (v mnohom boli jeho myšlienky zhodné s myšlienkami švajčiarskeho reformátora Ulricha Zwingliho). Jeho stúpenci spochybňovali rímskokatolícke učenie o krste nemluvniat a požadovali, aby sa krstu, ktorý bol pôvodne znakom verejného sa priznania ku kresťanskej viere, vrátil jeho pôvodný význam. Preto dostali pomenovanie anabaptisti (novokrstenci). Hlbšou podstatou dnes pre nás zdanlivo zbytočného problému krstu bolo odmietanie štátnej cirkvi zo strany anabaptistov. Podľa ich učenia mala kresťanská viera byť slobodnou a dobrovoľnou a nemala sa vnucovať. Cirkev mala byť dobrovoľným spojením veriacich. I ostatní reformátori (Luther, Kalvín) si uvedomovali, že nie všetci občania sú skutoční kresťania, ale vyvolených chápali ako neznámy počet vo vnútri štátnej cirkvi. S tým anabaptisti nesúhlasili a za pravú cirkev považovali viditeľnú skupinu nasledovníkov Krista, ktorí sa oddelili od sveta. Všetci reformátori anabaptistický model cirkvi odmietli. Anabaptistickí vodcovia boli prenasledovaní štátnou mocou a hrozil im najvyšší trest. V r. 1527 vytvorili na spoločnej rade v Schleitheime tzv. Schleitheimské vyznanie, ktoré pokrývalo hlavné body, v ktorých sa anabaptisti a iní reformátori rozchádzali. Išlo o: krst (je len pre dospelých); vylúčenie veriacich, ktorí zhrešili a odmietajú nápravu z cirkvi; pamiatka večere Pánovej len pre pokrstených veriacich; oddelenie veriacich od hriešneho sveta (do ktorého patrí rímskokatolícka i ostatné štátne cirkvi); cirkev nemá právo súdiť v svetských veciach a používať iné tresty ako vylúčenie; veriaci má zákaz prisahať. Novokrstenci vytvárali náboženské komúny, kde sa snažili žiť ako prvotní kresťania a mali spoločný majetok. V rokoch 1533-5 existovala takáto komúna v Münsteri (tu dokonca pestovali podľa vzoru starozákonných patriarchov mnohoženstvo), no bola násilne rozprášená. Kruto prenasledovaní novokrstenci sa rozpŕchli po okolitých krajoch, niekoľko sa ich usadilo na Morave a západnom Slovensku, kde ich ľudia volali habáni. Samotný Münzer sa Schleitheimského vyznania viery nedožil, ako vodcu sedliackeho povstania ho v r. 1525 zajali a popravili. V Tyrolsku a Soľnohradsku bol vodcom sedliackeho povstania Michal Gaismair. Sedliaci boli v strašných bojoch (zomrelo ich okolo stotisíc) porazení. Tým sa sedliacka vojna skončila. Následkom vojny bolo okrem iného zavádzanie tzv. druhého nevoľníctva, zvyšovanie robotných požiadaviek a zákazy sťahovania poddaných. Samotný Luther sa od sedliackej vojny dištancoval.

 

 

Cisár Krol V.

Zdroj:http://slachta.kosztolanyi.com/modules.php?name=Content&pa=showpage&pid=153


 

Cisár Karol V., podporovaný katolíckymi kniežatami cítil povinnosť proti luteránstvu bojovať. Náboženskú vojnu, ktorá v Ríši vypukla ukončil až jeho brat Ferdinand I., ktorý v r. 1555 v Augsburgu uzavrel so zástupcami protestantizmu náboženský mier na základe kompromisného riešenia, podľa ktorého si ľud musel zvoliť náboženstvo podľa vierovyznania svojho pána (cuius regio, eius religio). Reformácia sa po svojom upevnení a vzniku samostatnej cirkevnej organizácie začala šíriť po celej Európe a získavala si mnohých priaznivcov. V Švédsku bol jeho nasledovateľom samotný kráľ Gustav I. Vasa(1523-1560), ktorý už v roku 1527 predložil švédskemu snemu návrh na prijatie reformácie. Snem tento návrh prijal a do polovice štyridsiatych rokov 16. storočia už bolo celé Švédsko luteránske. V Dánsku sa podobne na stranu reformácie postavil kráľ Kristián III. (1533-1559) a v r. 1536 sám zaviedol v krajine reformáciu luteránskeho smeru. Podobným spôsobom, teda nariadením zhora, bola zavedená reformácia aj v Anglicku. Kráľ Henrich VIII. (1509-1547), totiž potreboval od pápeža povolenie k rozvodu so svojou manželkou Katarínou Aragónskou, ktorá nebola schopná porodiť mu syna a dediča trónu.

 

 

Henrich VIII a jeho šesť žien

Zdroj:http://mirielas.blogspot.com/2010/06/henryho-zeny-deti.html

 

 

Keď Henrich nepochodil u pápeža, obrátil sa na anglické duchovenstvo, ktoré mu jeho žiadosť odobrilo. Kráľ sa v r. 1533 prehlásil za obrancu viery a preniesol na seba doterajšie pápežské práva. Tak vznikla anglikánska cirkev, ktorá sa v počiatkoch len málo odlišovala od katolíckej. Jej vyznanie viery z čias Henrichovho nástupcu Eduarda VI. (1547-1553), však už vychádzalo z luteránskeho učenia a zavádzalo prijímanie po obojím, kňažské manželstvá a obrad v národnom jazyku. Neskôr našli v Anglicku ohlas hlavne myšlienky Jána Kalvína, ktoré oslovovali tých veriacich, ktorým nepostačovala hĺbka a dôslednosť anglickej reformácie.

 

Švajčiarska reformácia prebiehala súbežne s Lutherovou reformáciou v Nemecku. V rovnakej dobe ako Luther vystúpil v Zurychu proti cirkevnému úpadku humanista Ulrich Zwingli.

 

 

Ulrich Zwingli (1484-1531)

Zdroj:http://library.kiwix.org:4201/A/Huldrych_Zwingli.html

 

 

Bol horlivým zástancom protestantských myšlienok, v niektorých smeroch bol dokonca radikálnejší ako Luther. Odmietal okázalé prejavy zbožnosti, hierarchickú cirkevnú organizáciu a vyslovil sa za právo poddaných na odpor proti nespravodlivej vrchnosti. S Lutherom sa rozišiel predovšetkým v učení o premene hostie a vína v Kristovo telo a krv (tzv. transsubstanciácia) a istý čas bol dokonca proti krsteniu nemluvniat. Vytvoril množstvo reformačných spisov, ktoré sa rozšírili po celom Švajčiarsku a získali pre jeho myšlienky väčšinu švajčiarskych obyvateľov. Vytvoril sa zväz protestantských kantónov, proti ktorým sa však postavili katolícke kantóny a v r. 1529 vypukla vojna. Sám Zwingli bol zabitý na bitevnom poli pri Kappele r. 1531.

 

Reformácia vo Švajčiarsku pokračovala pod vedením Francúza Jána Kalvína, ktorý sa na stranu reformácie priklonil už vo svojej vlasti, no musel ujsť pred prenasledovaním. Usadil sa v Bazileji, kde študoval a písal. Kvôli miestnym nepokojom však musel mesto opustiť a po ceste sa zastavil v Ženeve. Toto zastavenie sa stalo osudným - Kalvín Ženevu premenil. S podporou protestantskej mestskej rady tu začal uplatňovať svoje učenie, ktorým horlil za nezávislosť ženevskej cirkvi a za nastolenie prísnej kázne. Kalvinizmus videl zmysel života v zbožnosti, práci a podnikaní. Schvaľoval odpor poddaných proti vrchnosti, ktorá porušuje zákony štátu a kresťanské zásady. Na čele cirkevnej obce stála rada starších. Terčom kritiky sa stal za svoje učenie o predestinácii (predurčenosti), podľa ktorého človek vlastným úsilím nemôže prispieť k svojej spáse, o ktorej už bolo rozhodnuté pred jeho narodením. Kalvinizmus sa rozšíril hlavne vo vyspelých zemiach (Anglicko, Nizozemsko, Nový svet) a prijímali ho mešťania i šľachta. Vo Francúzsku sa jeho priaznivci nazývali hugenoti. Tu viedlo reformačné hnutie k vypuknutiu série vojen, ktoré ukončil až kráľ Henrich IV. v r. 1598 tzv. Nantským ediktom. Ten zaručil francúzskym protestantom náboženskú slobodu a občiansku rovnosť.

 

 

Ján Kalvín (1509-1564)

Zdroj:http://www.1sg.sk/www/data/01/projekty/2009_2010/masters/kriza_cirkvi/JK.html

 

 

Reformácia zastihla rímskokatolícku cirkev nepripravenú. Reakciou na jej šírenie bola protireformácia, ktorá mala zabrániť šíreniu reformácie a obnoviť moc a jednotu katolíckej cirkvi.

 

 

Ignác z Loyoly (1491-1556)

Zdroj:http://www.knazi.sk/svati/isvaty.php?svid=1

 

 

V r. 1540 založil Ignác z Loyoly Tovarišstvo Ježišovo (Societas Jesu- jezuiti), ktoré malo v programe učiť (zakladanie škôl, aby sa pre myšlienky katolicizmu získavali ľudia od detstva), kázať a spovedať. V roko ch 1545-1563 zasadal tridentský koncil, ktorý mal posilniť autoritu pápeža. Bolo odstránené svätokupectvo a potvrdené sviatosti krstu, spovede, manželstva a prijímania. Predstavitelia reformácie na koncil pozvaní neboli, ani neprebehla diskusia o sporných bodoch. Došlo k vypracovaniu zoznamov tzv. libri prohibiti - zakázaných kníh. Katolícka cirkev na potlačenie reformácie využívala i politickú moc obrovskej Habsburskej ríše, ktorej vládnuci rod sa stal v nasledujúcich rokoch jej najväčšou oporou. Náboženské vojny a povstania vyvrcholili v Európe tridsaťročnou vojnou.

 

 

 

Otázky:

1. Aké boli príčiny vzniku reformačného hnutia?

2. Ako súvisela nemecká sedliacka vojna s reformáciou?

3. V čom sa odlišovali názory umiernených a radikálnych reformátorov?

4. Kto boli hlavní predstavitelia švajčiarskej reformácie?

5. Ktorý rád bol založený ako nástroj protireformácie?

6. Ktorý cirkevný koncil mal za úlohu obnoviť jednotu cirkvi?


Zoznam použitej literatúry:

kol. aut.: Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1999

Lane, T.: Dějiny křesťanského myšlení, Návrat domů, Praha 1996

Hečková, J., Marci, Ľ., Slneková, V., Nagy, Z.: Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma Nitra, 1997

Kol. aut. : Politické dějiny světa v datech, Svoboda Praha, 1980

www.wikipedia.com

www.dejepis.com


 

Zdroje obrázkov:

http://ao-institut.cz/texty/krestanstvi/img/john-wyclif.jpg

http://cs.wikipedia.org/wiki/Jan_Hus

http://sk.wikiquote.org/wiki/Erazmus_Rotterdamsk%C3%BD

http://www.religionfacts.com/christianity/people/luther.htm

http://www.loc.gov/exhibits/dres/dre026.jpg

http://www.grapeinvestor.com/Luther/muntzer.html

http://slachta.kosztolanyi.com/modules.php?name=Content&pa=showpage&pid=153

http://mirielas.blogspot.com/2010/06/henryho-zeny-deti.html

http://library.kiwix.org:4201/A/Huldrych_Zwingli.html

http://www.1sg.sk/www/data/01/projekty/2009_2010/masters/kriza_cirkvi/JK.html

http://www.knazi.sk/svati/isvaty.php?svid=1