Zhrnuté učivo z 9. ročníka zo Sj

04. 02. 2011 18:06

Výslovnosť a pravopis domácich slov

Spodobovanie nastáva:

·     na konci slova pred prestávkou: Poď!

·     vnútri slova

-         v predpone: rozkázať

-         pred príponou: Jožko

·       na hraniciach slov pri splývanej výslovnosti: Výťah stojí.

 

Hlásky

·     samohlásky

krátke: a, e, ä, i/y, o, u

dlhé: á, é, í/ý, ó, ú

·       dvojhlásky: ia, ie, iu, ô

·       spoluhlásky

-         podľa pravopisu:

tvrdé: d, t, n, l, h, ch, k, g

mäkké: ď, ť, ň, ľ, ž, č, š, dž, c, dz, j

obojaké: b, m, p, r, s, z, v, f

-         podľa znelosti

znelé párové: b, d, ď, dz, dž, g, h, z, ž, v

neznelé párové: p, t, ť, c, č, k, ch, s, š, f

zvučné (nepárové): m, n, ň, l, ľ, r, j

-         slabičné: l, ĺ, r, ŕ

 

 

Všetko o prozodických (zvukových) vlastnostiach reči

Vo väčšine rečových celkoch, akými sú slovo, spojenia slov a veta, sa prejavujú zvukové vlastnosti reči. Spoločne tieto vlastnosti nazývame prozodické vlastnosti reči. Sú to:

·     prízvuk

·     dôraz

·     prestávka

·     melódia

·     tempo

·     sila hlasu

·     rytmus

 

 

Prízvuk je výraznejšie vyslovenie slabiky. V slovenčine je prízvuk zvyčajne na prvej slabike slova. Pri 4- a viacslabičných slovách je ešte jeden - vedľajší prízvuk: Anna, peniaze, električka, posponali, povyskakovali. Neprízvučnými slovami sú krátke tvary zámen (príklonky) a tvary slovesa byť.

 

Dôraz (vetný prízvuk) je výraznejšie vyslovenie významovo najdôležitejšieho slova vo vete. V pokojnej reči je dôraz na poslednom slove vo vete: No peniaze na lístok som nenašla.

Vetu (výpoveď) zvyčajne začíname tým, čo je známe (východisko výpovede), a končíme tým, čo je nové, najdôležitejšie (jadro výpovede).

Vo vzrušenej reči môže byť dôraz aj na inom mieste vo vete: Našla som peniaze!

 

Prestávka (pauza) je prerušenie prúdu reči na istý čas.

·   Prirodzená (fyziologická) prestávka vzniká z potreby nadýchnuť sa.

·   Významová prestávka býva na týchto miestach:

-         na hranici viet, kde sa píše bodka, otáznik, výkričník: Nemohla som zaplatiť.//

-         na miestach, kde sú slová alebo vety oddelené čiarkou: Hľadala som vo vrecku,/ v kabelke,/ všade.//

-         vo vete s priamou rečou: ,,Pristupovali, prosím?“/ spýtal sa sprievodca./

-         po osloveniach a citoslovciach: Mária,/ pomôž mi vstať!// Och,/ kde som to len mohla dať?//

-         za dlhšími úsekmi vety: Potom som s veľkou nádejou čiahla / do malého vnútorného vrecka.

 

Každá veta má svoj zvukový priebeh- melódiu.

Klesavá melódia je v oznamovacích vetách (Mne sa to stalo nedávno.), v rozkazovacích vetách (Nezabudni na to!), v doplňovacích vetách (Prečo sa mi nedarí?).

Stúpavá melódia je v zisťovacích opytovacích vetách (Verila by si tomu?).

Polostúpavá melódia je vo vetách alebo medzi vetami, kde je prestávka. Naznačuje, že informácia ešte bude pokračovať (Kto je zvedavý, bude skoro starý.).

 

Rytmus v reči vzniká, ak sa pravidelne striedajú prízvučné a neprízvučné slabiky.

-         Ak sa strieda jedna prízvučná a jedna neprízvučná slabika, vzniká 2/4 rytmus.

-         Ak sa strieda jedna prízvučná a dve neprízvučné slabiky, vzniká 3/4 rytmus.

Tempo reči je rýchlosť, ktorou vyslovujeme slabiky, slová, vety a celé ústne prejavy

Tempo reči súvisí s obsahom toho, čo hovoríme. Pomalšie tempo používame pri slávnostných prejavoch, pri výklade a pod. Rýchlejšie tempo používame v bežných rozhovoroch. Každý človek má individuálne tempo reči.

 

Sila hlasu vyjadruje vzťah hovoriaceho k obsahu reči, k situácii a k adresátovi (počúvajúcemu). Dôležité slová vo vete hovoríme silnejšie (s dôrazom), hlas zosilňujeme, keď chceme niekoho o niečo presvedčiť a pod.

 

 

Všetko o interpunkčných znamienkach

Pomlčka ( - ) sa používa medzi slovamivetami:

·     vo vete s menným prísudkom namiesto sponového slovesa: Mladosť - radosť, staroba - choroba.

·     pri oddeľovaní vsuviek vo vete: Ranné správy - najčerstvejšie informácie - ho zaujímali najviac.

·     pri vypočítavaní jednotlivých bodov:

Podstatné mená sa delia na:

-         konkrétne/abstraktné

-         všeobecné/vlastné

·     na označenie časového rozpätia: 2000 - 2010

Pomlčka je dlhšia ako spojovník. Od slov sa oddeľuje medzerami.

 

Spojovník (-) sa používa:

-         v zložených vlastných menách: Jozef Gregor-Tajovský,

-         v zložených všeobecných podstatných menách: propán-bután,

-         v zložených prídavných menách na vyjadrenie zreteľne vydelených častí: bielo-modro-červená (zástava),

-         v spojeniach s bližším určením: Poprad-Tatry,

-         na vyjadrenie približnosti: dva-tri (dni),

-         v spojeniach vyjadrujúcich úplnosť: hory-doly, krížom-krážom,

-         na spojeniach častí slov zapísaných číslicami a písmenami: 3-izbový,

-         pri rozdeľovaní slov na konci riadka: návštev-

                                                                       ník,

-         na pripojenie pádovej alebo slovotvornej prípony k skratkovými slovami: v TANAP-e.

Spojovník je kratší ako pomlčka, neoddeľuje sa medzerami. Ak slová so spojovníkom rozdeľujeme na konci riadka práve na mieste tohto rozdeľovacieho znamienka, spojovník píšeme na konci prvého riadka aj na začiatku druhého riadka: Rakúsko-

          -Uhorsko.

Úvodzovky sa používajú:

-         na označenie priamej reči: ,,Vrátim sa skoro,“ povedala.

-         na začiatku a na konci doslovných citátov: ,,Kultúra jazyka na dnešnom vývinovom stupni spočíva v priliehavom a vhodnom, to jest štylisticky správnom vyjadrovaní sa.“

-         pri uvádzaní výrazov, ktoré hovoriaci používa v inom než bežnom význame: Je tu tak ,,teplo“, až mi zuby drkocú.

 

Lomka sa píše:

-         v odborných textoch medzi variantnými výrazmi: slovotvorná prípona -ár/-ar/-iar,

-         na vyjadrenie vzťahu dvoch veličín: spotreba 6l/100km (šesť litrov na sto kilometrov).

 

Interpunkčné znamienka:

bodka               .

výkričník         !

otáznik            ?

čiarka               ,

bodkočiarka     ;

dvojbodka        :

úvodzovky     ,,__“

pomlčka          ––

spojovník         -

tri bodky          ...

apostrof            ´

zátvorky           ()

lomka               /      

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Slová podľa významu

Slovná zásoba je súhrn všetkých slov, ktoré existujú v jazyku. Slovná zásoba slovenského jazyka je zapísaná v slovníkoch slovenského jazyka.

Základom slovnej zásoby je jadro slovnej zásoby. Patria doň slová nevyhnuté v každej rečovej komunikácii.

Podľa posledného frekvenčného výskumu jadro slovenčiny tvorí 2500-3000 slov:

-zámená(ja, ty, on...)

-spojky(a, i, aj, že...)

-predložky(v, o, na, do...)

-jednoduché číslovky(dva, päť, desať...)

-častice(asi, ešte, len...)

-podstatné mená, prídavné mená a slovesá (voda, otec, sestra..., dobrý, zlý, malý..., jesť, spať, robiť...)

Na okraji slovnej zásoby sú archaizmy, historizmy, špeciálne odborné termíny, básnické slová a slová, ktoré sa používajú zriedkavo.

 

 

Slová, ktoré majú vecný (lexikálny) význam a niečo pomenúvajú, nazývame plnovýznamové slová. Plnovýznamové slová sú podstatné mená, prídavné mená, zámená, číslovky, slovesá, príslovky.

Slová, ktoré samy o sebe nemajú vecný význam, sú neplnovýznamové slová. Patria k nim predložky, spojky, častice, citoslovcia.

Plnovýznamové slová môžu byť jednovýznamové viacvýznamové.

 

Jednovýznamové slovo pomenúva jedinečný (neopakovateľný) jav: vlak, Japonsko, žiarovka.

Viacvýznamové slovo má viac významov- základný význam a prenesené významy: poriadok, základňa, dokázať.

 

Slová, ktoré rovnako znejú a pritom pomenúvajú rozdielne javy, sa nazývajú homonymá (rovnozvučné slová).

Od viacvýznamových slov sa líšia tým, že vznikli ako samostatné pomenovania a zvukovo zhodné sú len náhodou: zámok (historická budova), zámok (kovový mechanizmus na uzamykanie).

 

Synonymá (rovnoznačné slová) sú slová s rovnakým alebo podobným významom: oblasť, kraj, územie., rozkvitnúť, prehĺbiť, zdokonaliť., skvele, výborne, vynikajúco.

 

Antonymá sú slová, ktoré majú opačný význam: deň- noc, ľahký- ťažký, poslušný- neposlušný, nikto- všetci, cenný- bezcenný, sedieť- stáť, dobre- zle, tu- tam.

Druhy slovníkov

-  Pravopisný

-  Výkladový

-  Synonymický

-  Historicky

-  Frazeologický

-  Cudzích slov

-  Výslovnostný

-  Nárečový

-  Slangový

 

 

 

 

 

Slová podľa citového zafarbenia

Slová bez citového zafarbenia (neutrálne) vyjadrujú iba vecný význam: kôň (vecné pomenovanie zvieraťa), mama, dom, ráno.

Slová s citovým zafarbením(expresíva) vyjadrujú nielen vecný význam, ale aj postoj hovoriaceho: koník (pomenovanie zvieraťa plus citový vzťah, postoj), mamička, domček, ránko.

Expresíva môžu vyjadrovať citový postoj:

·     Kladný     

- zjemňujúce slová (eufemizmy): odcudziť (namiesto kradnúť), zaspal (namiesto umrel)

- zdrobneniny (deminutíva): noštek, spinkať, mamička

- domácke mená (hypokorisiká): ocino, Fero, Jarka

·     Záporný

- zveličujúce slová (augmentatíva): chlapisko, velikánsky

- hanlivé slová a nadávky (dysfemizmy): obrazne pomenúvajú nejakú zlú vlastnosť: chajda, pelech, zmija (keď je niekto falošný)

- zhoršujúce slová (pejoratíva): priamo poukazujú na zlú vlastnosť: chvastoš, gebuzina, žrať (sem patria aj vulgárne- neslušné- slová).

 

 

 

 

 

 

 

Jazykové štýly

Jazykové dorozumievanie je cieľavedomá ľudská činnosť. Dorozumievanie sa uskutočňuje v jazykových prejavoch. Podľa typických oblastí, podmienok a cieľov dorozumievania, ale aj podľa osobných vyjadrovacích schopností utvárame jazykové prejavy, ktoré sa navzájom odlišujú, pretože sa v nich uplatňuje odlišný výber a usporiadanie jazykových prostriedkov.

Cieľavedomý výberusporiadanie jazykových a kompozičných prostriedkov sa nazýva jazykový štýl.

Rozlišujeme hovorový, umelecký, administratívny, publicistický, náučnýrečnícky jazykový štýl.

 

 

Jazykový štýl

Znaky

Uplatnenie

Slohové útvary

hovorový

ústnosť

súkromnosť

situačnosť

stručnosť

expresívnosť

-využíva sa v rodinnom prostredí, medzi priateľmi

-vyznačuje sa dopredu nepripravenými jazykovými prejavmi

ústne útvary: rozprávanie, dialógy, telefonický rozhovor, debata, príslovie...

-písomné útvary:

súkromný list, SMS, MMS, e-mail, pohľadnica...

náučný

písomnosť

monologickosť

verejnosť

pojmovosť

presnosť

odbornosť

-je to štýl vedy, náučnej literatúry, učebníc

-vyznačuje sa presnosťou, snahou vysvetliť súvislosti

medzi javmi

 

výklad, úvaha, esej, prednáška, vedecký referát, odborný posudok...

publicistický

písomnosť

verejnosť

informatívnosť

variabilnosť

aktuálnosť

-uplatňuje sa v tlači, rozhlase a televízii

-je určený širokej verejnosti

oznámenie, správa, interview, úvodník, komentár, recenzia, reportáž...

administratívny

vecnosť

knižnosť

stručnosť

adresnosť

neutrálnosť

-uplatňuje sa v úradnom styku

úradný list, žiadosť, zápisnica, objednávka, životopis, vysvedčenie, peňažný, poukaz, podací lístok...

umelecký

variabilnosť

expresívnosť

metaforickosť

náznakovosť

 

-uplatňuje sa v umeleckej literatúre(lyrika, epika, dráma)

-vyznačuje sa obsahovou mnohoznačnosťou

-autori vyjadrujú subjektívny názor

Pieseň, hymna, sonet, óda, balada, rozprávka, povesť, bájka, báj, poviedka, román, veselohra, tragédia, dráma, muzikál...

rečnícky

ústnosť

verejnosť

názornosť

adresnosť

-uplatňuje sa pri slávnostných príležitostiach a na konferenciách

-napriek ústnej podobe sú jeho útvary dopredu písomne pripravené

slávnostný prejav, príhovor (prívet), prednáška, refererát, diskusný príspevok...

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Slová podľa dobového výskytu

Slová členíme podľa dobového výskytu na:

-historicky bezpríznakové (slová používame od najstarších čias podnes): mama, ja, dnes...

-historicky príznakové: -staré(historizmy, archaizmy, zastarané slová)

                                                   -nové(neologizmy)

 

Historizmy sú slová pomenúvajúce javy a predmety, ktoré zanikli a už sa bežne nepoužívajú: dolomán, ríf, šesták, zlatka, grifeľ, dvoran, hintov, hajdúch, dereš.

Archaizmy pomenúvajú existujúce javy a veci. Sú však nahradené modernejšími slovami, a preto sa nepoužívajú: sklep (obchod), letá (roky), silosplyt (fyzika), merba (geometria), počty (aritmetika).

Zastarané a zastarávajúce slová pomenúvajú existujúce javy a veci, pre ktoré existujú novšie pomenovania. Niektoré zo zastaraných slov však používajú staršie generácie: šenkár- krčmár, bukréta- kytica, choseň- úžitok, gánok- chodba, knihovňa- knižnica, okázalý- veľkolepý, parádny.

Neologizmy sú nové slová, ktoré vznikajú na pomenovanie nových predmetov alebo javov: kalkulačka, informatika, čip, disketa, programátor, video, mobil, trenažér, sponzor, esemeska.

 

 

Slová podľa pôvodu

Slová v slovnej zásobe členíme podľa pôvodu na domáce slová a slová cudzieho pôvodu.

Slová cudzieho pôvodu členíme na: zdomácnené, internacionalizmycudzie.

Slová, ktoré sa prispôsobili nášmu jazyku, hovoríme zdomácnené: kravata, reportáž, bufet, fľaša, lampa, bryndza.

Slovám, ktoré vznikli najmä zo základov gréckych a latinských slova používajú sa aj v iných jazykoch, hovoríme internacionalizmy: distribúcia, emócia, extrém, koexistencia, autobus, akcia, hygiena, epidémia.

Slovám, ktoré stále v slovenčine pociťujeme ako cudzie, hovoríme cudzie slová: suvenír, ofsajd, curriculum, vitae, mejkap, sci-fi, šou.

 

 

 

 

 

 

Štýlotvorné činiteľ

Činitele, ktoré určujú, akým spôsobom si vyberáme jazykové prostriedky do jazykového prejavu, sa nazývajú štýlotvorné činitele. Rozdeľujeme ich na subjektívneobjektívne.

subjektívnym štýlotvorným činiteľom patria individuálne vlastnosti autora jazykového prejavu (vek, vzdelanie, temperament).

K objektívnym štýlotvorným činiteľom patrí:

- adresát jazykového prejavu,

- funkcia, cieľ jazykového prejavu,

- prostredie, v ktorom sa uskutočňuje jazykový prejav,

- forma jazykového prejavu (ústna/písomná).

 

 

Slová podľa štylistickej príslušnosti

Slová v slovnej zásobe členíme podľa štylistickej príslušnosti na:

-štylisticky bezpríznakové: dieťa, dielo, most.

-štylisticky príznakové: hovorové, knižné, básnické, odborné

 

 

Slová, ktoré sa používajú v bežnej komunikácii známych osôb, sa nazývajú hovorové slová: očiar, húkačka, háklivý, jakživ, panelák. Používajú sa v každodennom ústnom styku, pri neoficiálnych príležitostiach, napríklad pri stretnutí s priateľmi či v zápisoch do denníkov.

Slová, ktoré sa používajú odbornom štýle a presne pomenúvajú  veci a javy, sa nazývajú odborné termíny. Odborné termíny sa vyskytujú a používajú v odborných knihách, časopisoch, vo vedných odboroch: rohovka, sietnica, optika, oxid, zámeno, syntax.

Slová, ktoré sa vyskytujú v knihách iba zriedka v konverzácii, sa nazývajú knižné slová: otcovizeň. pochodeň, jasnozrivý, jatriť, skrivodlivosť. Knižné slová sa výnimočne používajú pri slávnostných prejavoch, pri svadobných prípitkoch a pod. Blízko ku knižným slovám majú básnické slová (poetizmy): tieseň, kradmý, plemä.

 

 

 

 

 

 

 

Slová podľa spisovnosti

Slová podľa spisovnosti členíme na:

·     spisovné

·     nespisovné:  - nárečové slová

                                         - slangové slová

 

 

 

 

Nárečové slová sú súčasťou národného jazyka, ale nepatria do slovnej zásoby spisovnej slovenčiny- sú to nespisovné slová. Nárečia sa používajú v súkromnom styku v istej zemepisnej oblasti Slovenska, napríklad na Spiši, na Orave, na Záhorí...

Slovenské nárečia sa delia podľa oblastí na:

-východoslovenské nárečia,

-stredoslovenské nárečia,

-západoslovenské nárečia.

 

Slang- vrstva špeciálnych nespisovných výrazov národného jazyka. Tieto výrazy sa používajú v súkromnom alebo neoficiálnom prostredí obmedzeného okruhu ľudí, ktorí sa zaoberajú tou istou činnosťou alebo majú rovnakú sféru záujmov: profák, dostať guľu.

Slangové slová nepatria do verejného styku, sú to nespisovné slová.

 

Ako vyjadrujeme city

Komunikácia ako spôsob dorozumievania medzi ľuďmi môže byť slovná (verbálna)neslovná (neverbálna).

Neverbálnu komunikáciu (reč tele) si neuvedomujeme, je spontánna a prebieha neustále: vstúpime do chladnej miestnosti, pošúchame si ramená (cítime chlad)., v čakárni u lekára si zvyčajne sadneme ďalej od neznámeho človeka, ale k spolužiakovi si prisadnem blízko (uprednostníme, čo nám je známe) atď.

Keďže neverbálna komunikácia prebieha súčasne s verbálnou, mali by naše slová naozaj vyjadrovať to, čo cítime.

 

 

 

 

 

Zmeny v slovnej zásobe

Pomenovania podľa počtu slov sú:

·     jednoslovné: deň, rok, slnko

·     viacslovné:

- priame- združené pomenovania: triedna kniha, Námestie hrdinov

- nepriame- frazeologické jednotky: Dvakrát meraj, raz strihaj. Zavesiť remeslo na klinec.

 

Slovná zásoba sa mení, vyvíja., nepotrebné slová z nej vypadávajú a obohacuje sa o nové slová. Slovná zásoba sa obohacuje.

·     tvorením nových slov:

-odvodzovaním

-skladaním

·     skracovaním pomenovaní

·     prenášaním významu slov

·     spájaním slov do viacslovných pomenovaní

·     poberaním cudzích slov

 

 

Slová odvodzujeme:

A. slovotvornými predponami:

do-, na-, nad-, o-, ob-, od-, po-, pod-, pre-, pred-, pri-, roz-, s-/z- /zo-, u-, v-/ vo-, vz-, vy-, za-, bez-, ne-...

B. slovotvornými príponami.

Slovotvornými príponami odvodzujeme

-podstatné mená: -teľ, -ník, -an/-čan, -ista, -ka, -yňa, -ička, -ina, -ica, -dlo, -áreň/ -areň, -ňa, -ovňa, -isko, -osť, -oda, -ota, -stvo, -ie, -ot, -ba, -ačka, -ik/ -ík, ček, -čka/ -ôčka, -ienka, -ko, -íčko, -iatko/ -atko...

-prídavné mená: -ov/ -in, -í, -ací, -ajší, -ský, -ický, -ný, -ený, -ový, -atý, -itý, -astý, -istý, -avý

-slovesá: -iť, -ieť, -ovať, -núť

-príslovky: -o, -e, -y

Odvodené slovo má dve časti:

-slovotvornú predponu + slovotvorný základ: obveseliť, bezcenný, priveľa

-slovotvorný základ + slovotvornú príponu: rečový, plaváreň, chudnúť, vysoko

C. bezpríponovo: zapadať- západ-0

 

Slová, ktoré vznikli spojením dvoch slov alebo dvoch slovotvorných základov, sa nazývajú zložené slová. Medzi slovotvorné základy sa veľmi často vkladá  -o-, -e-, -i-: časopis, zemeguľa, Lomidrevo.

Skracovaním slov vznikajú:

-         skratky: č., s., atď., a pod. Za skratkami sa píše bodka.

-         iniciálové skratky: ZŠ- základná škola, PSČ- poštové smerovacie číslo, SR- Slovenská republika, SND- Slovenské národné divadlo. Iniciálové skratky sa neskloňujú. Čítajú sa ako písmená v abecede: zéeš, esendé, cédé. Píšeme ich veľkými písmenami. Nepíšeme za nimi bodku.

-         skratkové slová: Slovnaft- Slovenská nafta, TANAP- Tatranský národný park. Čítame ich ako slová. Môžeme ich skloňovať: v Slovnafte, do TANAP- u.

-         značky: m, km, ml, Sk, l, ha, H2O, kcal. Za značkami nepíšeme bodku.

 

Pomenovania môžu byť:

·     priame: Dolinou tečie potok.

·     nepriame (obrazné):

-         metafora: v doline spomienok, dolina buráca

-         personifikácia: potok si pospevuje, dolina mlčí, tma objala dolinu

-         metonymia: ani muche neublíži, nemajú strechu nad hlavou, recituje Rúfusa

-         prirovnanie: studený ako ľad, pyšný ako páv

 

Viacslovné ustálené pomenovania sa skladajú z viacerých slov, ale pomenúvajú jedinú vec, dej alebo stav. Ak pomenúvajú skutočnosť priamo, nazýva sa združené pomenovanie:

Európsky deň astronómie, jarná rovnodennosť.

Ak pomenúva skutočnosť nepriamo (obrazne), nazýva sa frazeologická jednotka.

 

K frazeologickým jednotkám patria:

- príslovia: Do domu, kde láska býva, slniečko sa rado díva.

- porekadlá: Slnko do vreca chytá.

- prirovnania: Usmieva sa ako slniečko. Akoby bol z mesiaca spadol.

- pranostiky: Keď sa hviezdy čistia, bude jasno. Keď je mesiac horerožky, bude čas pekný, keď dolurožky, bude dážď.   

- okrídlené výrazy: labutia pieseň, Achillova päta

- a iné frazeologizmy: lietať v oblakoch, zlaté ruky

 

 

 

 

 

Karikatúra

Vtipná subjektívna charakteristika osoby, situácie alebo myšlienky sa nazýva karikatúra. Karikatúra zámerne zosmiešňujeme, skresľuje alebo staticky odsudzuje niektoré črty osobnosti, ľudského prejavu alebo spoločenský závažných skutočností zveličením ich nápadných znakov.

 

Charakteristika je výstižný opis zameraných na telesné, duševné, povahové i citové vlastnosti človeka.

Rozlišujeme:

-         vonkajšiu charakteristiku (zameriava sa na najtypickejšie vonkajšie znaky a vlastnosti)

-         vnútornú charakteristiku (zameriava sa na povahu človeka, jeho schopnosti a vlastnosti)

 

Ak opisujeme povahu a vlastnosti človeka priamo, vzniká priama charakteristika. Ak opisuje človeka cez jeho konanie a správanie, vzniká nepriama charakteristika.

 

 

 

Podstatné mená mužského rodu

Niektoré neživotné podstatné mená mužského rodu môžu mať dvojtvary: vzor dub

-         G sg. -a/-u: z autobusa/ z autobusu, z kaktusa/ z kaktusu, do roka/ z roku

-         N pl. -y/-e: kanály/kanále

 

Mužské životné podstatné mená (všeobecné i vlastné) cudzieho pôvodu zakončené na samohlásky -i, -í, -y, -e, -ä, -u, -o sa skloňujú podľa vzoru kuli: Verdi, Garibaldi, Fándly, grizly, Goethe.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Podstatné mená ženského rodu

Podstatné mená panimať majú nepravidelné skloňovanie. Každé z nich má odchýlky, pre ktoré sa nezaraďuje k pravidelným vzorom podstatných mien ženského rodu.

 

Podľa vzoru gazdiná sa skloňuje niekoľko podstatných mien ženského rodu (utvorených z mužských podstatných mien) zakončených v N sg. na -ná, -ovná

švagriná, ujčiná, testiná, stryná, cárovná, kňažná, kráľovná, cisárovná, princezná, šľachtičná.

 

Dvojtvary pri podstatných menách ženského rodu, vzor:

·     žena- v G pl.

-e/ -ie: výhra - výher/výhier

            výzva - výzev/výziev

            (V druhom z dvojtvarov sa nedodržiava pravidlo o rytmickom krátení.)

-ie/ -ô: jamka - jamiek/jamôk,

              kvapka - kvapiek/kvapôk            

   -0/ -í:  pera - pier/perí

·     ulica- v G pl.

-ie/í:    sukňa - sukieň/sukní

             čerešňa - čerešieň/čerešní

             žemľa - žemieľ/žemlí

             husle - husieľ/huslí

             dvere - dvier/dverí

 

 

sg.

pl.

N

gazdiná

gazdiné

G

gazdinej

gazdín-0

D

gazdinej

gazdinám

A

gazdinú

gazdiné

L

(o) gazdinej

(o) gazdinách

I

gazdinou

gazdinami

 

 

 

 

 

 

 

Podstatné mená stredného rodu

Dvojtvary pri podstatných menách stredného rodu, vzor:

·     mesto- v G pl.

       -e/-ie

číslo - čísel/čísiel

krídlo - krídel/krídiel

sídlo - sídel/sídiel

vlákno - vláken/vlákien

(V druhom z dvojtvarov sa nedodržiava pravidlo o rytmickom krátení.)

·     dievča- v N a A pl.

-atá/-ence

         dievčatá/dievčence

         psíčatá/psíčence

         dvojčatá/dvojčence

 

Vzor

Pád, číslo

Variantná prípona

mesto

L sg.       o mäse

(o) meste

 

G pl.   jabĺk, kladív, letísk

miest-0

-u

-majú pred príponou -o, -um spoluhlásku k, g, h, ch

-rádií, gymnázií

srdce

G pl.  líc, vajec, pliec

sŕdc-0

morí, polí

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Odborný opis

Odborný opis je vecný a presný opis podstatných znakov, založenia či fungovania nejakého predmetu alebo javu. Používa sa v učebniciach a v odbornej literatúre. V odbornom opise sa uplatňujú oznamovacie vety, jednoduché vety i jednoduché súvetia, dôležité sú podstatné mená, prídavné mená a odborné termíny.

 

 

 

Opis je útvar opisného slohového postupu. Opis rozlišujeme:

·      podľa poňatia témy:

- statický: opis osoby, veci, zvieraťa, rastliny...-informácie o zložení, stavbe a vlastnostiach, ktoré sú trvalými vlastnosťami

        - dynamický: opis dynamického javu, napr. opis pracovnej činnosti

·      podla uplatnenia jazykového štýlu:

- odborný: presný a vecný opis stavby, zloženia a fungovania nejakého predmetu alebo javu- v učebniciach, v odbornej literatúre

- umelecký: citovo zafarbený alebo náladový opis, charakteristika osoby, karikatúra

 

 

 

Prídavné mená

Prídavné mená sú plnovýznamové ohybné slová. Majú vetnočlenskú platnosť. Rozdelenie:

·      akostné: múdry

·      vzťahové: zimný

·      privlastňovacie: bratov, Julkin, Dunčov, Mickin, hadí, kozí, kačací

Gramatické kategórie: rod, číslo, pád

Vzory: pekný, cudzí, otcov (matkin), páví (nedodržiava sa pravidlo o rytmickom krátení)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Zámená

Krátke tvary so začiatočnou hláskou sa píšu v mužskom rode spolu s predložkami:

Zavolaj naňho (na nepriateľa)!

Ponáhľam sa naň (na autobus).

Použitie tvarov zámen s -ň, -ňho (poň, poňho, doň, doňho, zaň, zaňho):

·       mužský rod:

- životné:

Hlasuj zaňho.(krátky tvar)

Hlasuj za neho. (za Milana) (dlhý tvar)

- neživotné: Nestúpaj naň (na trávnik)!

·      stredný rod: Choď poň (po mlieko)!

 

Zámená seba, sa sa vzťahuje na všetky tri osoby vo všetkých troch rodoch a v obidvoch číslach. Nazýva sa zvratné základne zámeno.

Krátke tvary sa, si sú zvratnými zámenami iba vtedy,

-         keď činitele deja (podmet) vykonáva dej na sebe a môžeme ich nahradiť plným tvarom seba, sebe: česať sa (seba), škodiť (sebe)

-         alebo vyznačujú vzájomné (obojstranné) vzťahy: bozkať sa (navzájom jeden druhého), povedať si (navzájom jeden druhému) niečo.

Zvratné privlastňovacie zámeno svoj privlastňuje hociktorej gramatickej osobe, ak je príslušná osoba predmetom vety: Sestra je spokojná sa svojím účesom.

 

 

 

 

 

 

Delenie zámen:

·       osobné

-         základné: ja, ty, on, ona, ono, my, vy, ony, oni - samostatné skloňovanie

-         privlastňovacie: môj, tvoj, náš, váš- vzor môj

                                jeho, jej, jeho, ich- neohybné

·       zvratné

-         základné: seba, sa- samostatné skloňovanie

-         privlastňovacie: svoj- vzor môj

·       ukazovacie

ten, onen- samostatné skloňovanie

taký, onaký, toľký- vzor pekný

tu, tam, vtedy, tak, sem- neohybné

·       opytovacie

     kto? čo?- samostatné skloňovanie

     aký? ktorý?- vzor pekný

     čí?- vzor cudzí

     kde? kedy? ako? prečo? koľko?- neohybné

·      vzťažné: ...,kto príde. ..., čo urobím.)

·       neurčité

     nejaký, niektorý- vzor pekný

     niečí- vzor cudzí

     niekde, kdesi, ktovieako- neohybné

·     vymedzovacie

     taký istý, iný, každý, samý- vzor pekný

     inakší, ničí- vzor cudzí

     inak, inde, inokedy, vždy, všade- neohybné

 

 

 

 

 

 

 

Číslovky

Základné číslovky:

-         jeden, dva, tri, štyri- samostatné skloňovanie

-         od päť do deväťdesiatdeväť- vzor päť

-         zložené s číslovkou- jeden (dvadsaťjeden, tridsaťjeden, štyridsaťjeden...) sú nehybné: dvadsaťjeden žien, tridsaťjeden detí...

-         zlomkové číslovky polštvrť- neohybné

Skupinové číslovky sú neohybné.

Radové číslovky:

-         tvrdého zakončenia- vzor pekný: prvý hráč

-         mäkkého zakončenia- vzor cudzí: tretí rok

Druhové číslovky:

-         ohybné- vzor pekný: trojaký nápoj

-         neohybné: trojako, štvorako

Násobné číslovky:

-         číslovky s časťou -násobný- vzor pekný

-         číslovky s časťou -krát s slovom ráz/razy- neohybné.

 

 

 

 

Druh

Otázka

Určité

Neurčité

základné

-skupinové

koľko?

desať

troje

málo, veľa

viacero

radové

koľký?

štvrtý

posledný

druhové

koľkoraký?

trojaký

mnohoraký

násobné

koľkonásobný?

koľkokrát?

koľko ráz?

päťnásobný

päťkrát

päť raz

dva razy

viacnásobný

veľakrát

veľa ráz

 

 

 

 

 

Slovesá

Slovesá sú plnovýznamové ohybné slová (časujeme ich). Majú vetnočlenskú platnosť.

Rozdelenie:

·      zvratné - nezvratné

·      neplnovýznamové - plnovýznamové

-         stavové

-         činnostné

·      bezpredmetové - predmetové

-         prechodné

-         neprechodné

 

Gramatické kategórie: osoba, číslo, čas, spôsob, vid, slovesný rod

Tvary:

·      určité - neurčité

·      jednoduché - zložené

 

Neplnovýznamové (pomocné) slovesá

nemožno nahradiť k činnostným ani k stavovým slovesám. Členia sa na:

·      sponové- byť, bývať, stať sa, ostať, ostávať, prísť

Používajú sa v spojení s neslovesným výrazom (podstatným menom, prídavným menom, číslovkou, príslovkou): Dnes je pekne. Noci tu bývajú chladné. Ostala prekvapená. Prišlo mi to ľúto.

·      modálne- môcť, mať, musieť, chcieť, dať, dať sa, vedieť, smieť

Používajú sa na vyjadrenie vôle, povinnosti, možnosti alebo schopnosti konať dej: môžeš odísť, odísť, musíte odísť, chce odísť, dá sa odísť, nevie odísť, smiem odísť?

·      fázové- začať, začínať, ostať, ostávať, prestať, prestávať, prebaliť sa, púšťať sa

Používajú sa na vyjadrenie fázy v priebehu deja: začal bežať, začína svitať, ostal sedieť, prestáva pršať, pribrali sa stavať, púšťa sa chodiť

·      limitné- ísť, mať

Používa sa na vyjadrenie stavu pred uskutočnením deja: Išlo ma rozhodiť od jedu. Už by malo svitať.

 

Činnostné slovesá sa členia na predmetové a bezpredmetové

Predmetové slovesá vyjadrujú že dej slovesa sa prenáša na predmet, zasahuje ho: darovať (knihu).

Členia sa na:

-         prechodné, ktoré majú predmet v akuzatíve bez predložky: piť (vodu)

-         neprechodné, ktoré majú predmet v akuzatíve s predložkou alebo v ostatných pádoch: prekážať (bratovi), pohnevať sa (so súrodencom)

Bezpredmetové slovesá vyjadrujú že dej sa neprenáša na predmet: Otec spí. Zvon bije.

 

Jednoduchý slovesný tvar tvorí jedno slovo: napíše, existujú, dá sa, chyť!

Pozor! Zvratné slovesá (zdať sa, báť sa...) sú jednoduchými slovesnými tvarmi.

Zložený slovesný tvar sa skladá z dvoch alebo viacerých slov: budem písať, rozmýšľal som, nepočuli by sme.

Slovesom možno vyjadriť, či pôvodca deja (podmet) sám dej vykonáva, alebo či je dejom zasahovaný. Táto kategória slovesa sa nazýva slovesný rod. Slovesný rod je činnýtrpný.

Keď pôvodca deja (podmet) vykonáva dej, hovoríme o činnom rode:

Cukrárka upiekla tortu

Keď je pôvodca deja (podmet) dejom zasahovaný, hovoríme o trpnom rode:

Torta sa upiekla. Torta bola upečená.

 

Určité slovesné tvary: tvary oznamovacieho, podmieňovacieho a rozkazovaciehoprítomného, minuléhobudúceho času: počúvam, počúval by som, bol by som počúval, počúvaj! počúval som, budem počúvať.

Neurčité slovesné tvary:

-         neurčitok: spať, ryť, písať

-         prechodník: spiac, ryjúc, píšuc

-         činné príčastie prítomné: spiaci, ryjúci, píšuci

-         trpné príčastie: vyspatý, rytý, písaný

-         slovesné podstatné meno: spanie, rytie, písanie

Príslovky

Príslovky sú plnovýznamové neohybné slová. Majú vetnočlenskú platnosť.

Rozdelenie:

-          miesta: doma, ďaleko

-         času: včera, zajtra

-         spôsobu: úprimne, pomaly

-         príčiny: náhodou, úmyselne

Stupňovanie (stupňujeme iba príslovky odvodené z akostných prídavných mien)

-         pravidelne: pomaly, pomalšie, najpomalšie

-         nepravidelne: zle, horšie, najhoršie

 

 

 

 

Predložky

Predložky sú neplnovýznamové neohybné slová. Nemajú vetnočlenskú platnosť. Delia sa na:

·       prvotné

-         jednoduché: bez, cez, do, k, medzi, na, o, od, okrem, po, pod, pre, pred, pri, proti, s/so, u, v/vo, z/zo, za

-         zložené: popod, ponad, popri, spopod, sponad, spoza, pomedzi, spomedzi

·       druhové

-         z podstatných mien: vďaka, vinou, zásluhou, v záujme, vzhľadom na, začiatkom, koncom, v zmysle

-         z prísloviek: blízko, mimo, povyše, okolo, zarovno, pozdĺž, vôkol

-         zo slovies: začínajúc, končiac, počnúc, nehľadiac na

 

 

 

 

Spojky, častice, citoslovcia

Spojkyneplnovýznamové neohybné slová. Nemajú vetnočlenskú platnosť.

Priraďovacie spojky:

a, i, aj, ani, ba, ba aj, nielen - ale aj, ale, no, lež, lenže, ibaže, však, alebo, či, buď, alebo - alebo, či - či...

k priraďovacím spojkám partia aj:

·      príčinné: lebo, však, teda, veď, totiž, a to, to jest (t.j.),

·      dôsledkové: tak, a tak, teda, a teda, preto, a preto, nuž.

Píšeme pred nimi čiarku.

Podraďovacie spoj:

že, aby, žeby, keď, či, lebo, pretože, ako, hoci, kým, len čo...

Priraďovacie a podraďovacie spojky môžeme rozdeliť podľa zloženia na:

·      jednoduché: a, lebo, preto, že, keby, aby...

·      zložené: ba aj, nielen - ale aj, a tak, a teda, a preto, len čo...

 

Časticeneplnovýznamové neohybné slová. Nemajú vetnočlenskú platnosť (Nedá sa na ne pýtať otázkami.)

Časticami podávateľ vyjadruje svoj osobný postoj k obsahu výpovede: Neklamem, naozaj. Vraj ochorel.

Členia sa na:

-         uvádzacie: a, i, ale, len, no, nuž, potom, prosím, síce, ono, ostatne, tak, však, aby, bár, bodaj by, čiže, čoby, kdeže, kiež, nech, nože, vari, všakhej, veď, ešteže, pravda...

-         vytyčovacie: aspoň, beztak, nadovšetko, predsa, teda, ešte, jednako, napokon, slovom, skrátka, bezpečne, div, nie, iba, len, aj, ani, hlavne...

 

Od spojok sa častice odlišujú:

-         spojky spájajú dve slová alebo vety: nemám čas ani chuť

-         častice zdôrazňujú význam jedného slova alebo celej vety: Ani nepôjdem!

Od prísloviek sa častice odlišujú:

-         na príslovky sa dá pýtať otázkami kde? kedy? ako? prečo?

-         na častice sa nedá spytovať otázkami. Najskôr zmeškal vlak.

Citoslovcianeplnovýznamové neohybné slová. Sú to slová - vety (jednočlenné vety): Psst! Hurá!

Vo vete ich oddeľujeme čiarkou: Haj, húsky!

Vo vete môžu mať platnosť prísudku: Žaba čľup do vody. Vtedy sa neoddeľuje čiarkou.

Členia sa na:

-         vlastné: ach, jaj, fuj, ha-ha-ha, chi-chi, bŕŕ, hijó...

-         zvukomalebné: hav, kikirikí, cing...

 

 

 

 

 

 

 

 

Slovné druhy

Slovné druhy:

-         podstatné mená

-         prídavné mená

-         zámená

-         číslovky

-         slovesá

-         príslovky

-         predložky

-         spojky

-         častice

-         citoslovcia

 

 

·      Podľa ohybnosti:

-         ohybné: podstatné mená, prídavné mená, zámená, číslovky, slovesá

-         neohybné: príslovky, predložky, spojky, častice, citoslovcia

·      Podľa významu:

-         plnovýznamové: (vecný aj gramatický význam) podstatné mená, zámená, prídavné mená, číslovky, slovesá

(iba vecný význam) príslovky

-         neplnovýznamové: (iba gramatický význam) príslovky, predložky, spojky, častice, citoslovcia (sú slová - vety)

·      Podľa vetnočlenskej platnosti:

-         vo vete plnia úlohu vetného člena: podstatné mená, prídavné mená, zámená, číslovky, slovesá, príslovky

-         vo vete neplnia úlohu vetného člena: predložky, spojky, častice, citoslovcia (niekedy plnia úlohu prísudku, sú jednočlennou vetou)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Základné vetné členy

Základom dvojčlennej vety je prisudzovací sklad. Tvorí ho podmet a prísudok. Základom jednočlennej vety je vetný základ. Jednoduchá veta má jeden prisudzovací sklad alebo jeden vetný základ. Vetné vety vo vete sa spájajú do skladov :

-         prisudzovací sklad tvorí podmet a prísudok:

lastovičky = prileteli

-         určovací sklad tvorí nadradený a podradený vetný člen:

           drozd

mladý

-         priraďovací sklad tvoria viacnásobné vetné členy

včely + čmeliaky

 

Základné vetné členy sú:  

·      v dvojčlennej vete podmetprísudok,

·      v jednočlennej vete vetný základ.

Rozvíjacie (vedľajšie) vetné členy sú: prívlastok, predmet, príslovkové určenie.

 

Vetný člen môže byť:

 

jednoduchý (holý)

rozvitý

viacnásobný

podmet

Sestra sa učí.

Moja sestra sa učí.

Ja aj sestra sa učíme.

prísudok

Počítam.

Počítam príklady.

Počítam, rátam príklady.

vetný základ

Pršalo.

Náhle sa rozpršalo.

Pršalopršalo.

prívlastok

mladšia sestra

veľmi šikovná sestra

najmladšia najmilšia sestra

predmet

Píše úlohu.

Píše úlohu z matematiky.

Číta knihy časopisy.

príslovkové určenie

Počíta rýchlo.

Počíta veľmi rýchlo.

Počíta rýchlo správne.

 

 

 

 

 

 

 

 

Prísudok:

·       slovesný

-         plnovýznamové sloveso: Premýšľajte! Každý sa teší.

-         neplnovýznamové sloveso + neurčitok plnovýznamového slovesa: Vtáci začali spievať. Brat by chcel študovať.

·       menný

- neplnovýznamové (sponové) sloveso byť + podstatné meno, prídavné meno, zámeno alebo číslovka: Milan je hrdina. Návšteva bola príjemná. Víťazstvo bude moje. Gregor bol prvý.

Podmet

·      vyjadrený: Ľudia tlieskali.

·      nevyjadrený: Uklonil sa. (on)

 

Podmet býva vyjadrený:

-         podstatným menom v nominatíve: Vietor fúka.

-         zámenom v nominatíve: Niektorí prišli neskôr.

-         spodstatneným prídavným menom v nominatíve: Vstupné je vysoké.

-         číslovkou: Mnohí sa už nevrátili.

 

 

Vetný základ býva vyjadrený:

-         slovesom (slovesný): Chumelí. Nefajčiť!

-         podstatným menom (menný): Mama! Romeo a Júlia

-         prídavným menom: Nádherné! Úžasné!

-         príslovkou: Dobre. Krásne!

-         citoslovcom: Cŕŕn! Joj!

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Rozvíjacie vetné členy

Prívlastok je vetný člen, ktorý rozvíja podmet, predmet alebo príslovkové určenie vyjadrené podstatným menom.

Zhodný prívlastok býva vyjadrený:

-         prídavným menom: nové šaty,

-         zámenom:mojej mysli,

-         činným príčastím: vychádzajúce slnko,

-         trpným príčastím: uvarená mrkva,

-         číslovkou: dvojaká tvár.

Nezhodný prívlastok býva vyjadrený:

-         podstatným menom: pán v okuliaroch

-         príslovkou: cesta späť.

Predmet je rozvíjací vetný člen, ktorý sa dopĺňa, bližšie určuje význam slovesa v prísudku.

Predmet býva vyjadrený:

-         podstatným menom: maľujem obrázok,

-         zámenom: nezabudnite na nás,

-         spodstatneným prídavným menom: dostal odchodné.

 

Príslovkové určenie je rozvíjací vetný člen, ktorý vyjadruje, za akých okolností sa uskutočňuje dej prísudku.

Rozlišujeme príslovkové určenia:

-         miesta: Jurko sa vráti domov.

-         času: Večerali neskoro.

-         spôsobu: Krásne sneží.

-         príčiny: Od strachu onemel.

Okrem slovesa v prísudku príslovkové určenie rozvíja aj prídavné meno (v úlohe prívlastku) a príslovku (v úlohe príslovkového určenia): veľmi dobrý film, dosť slabo kúria.

Príslovkové určenie býva vyjadrené:

-         príslovkou: Často chorie.

-         predložkovým pádom podstatného mena: Stretli sa na ulici.

 

Prístavok je vetný člen, ktorý vyjadruje význam niektorého vetného člena novým spôsobom. Prístavok stojí pri podstatnom mene, ktoré môže plniť úlohu hociktorého vetného člena.

Podmet: Rakúske Alpy, známy raj lyžiarov, privítali prvých návštevníkov.

Predmet: Susedovho psa, krásneho bernardína, niekto ukradol.

Príslovkové určenie: Vrátili sme sa z Chorvátska, krajiny krásnych ostrov a pláži.

Prívlastok býva vyjadrený podstatným menom: Eva, najmladšia sestra, sa vydala prvá.

Vytýčený vetný člen

Hovoriaci môže vetný člen zdôrazniť tak, že ho vysunie pred vetu a vo vete naň odkazuje ukazovacím zámenom: Eva, tá bola vždy múdrejšia.

Takýto výraz sa nazýva vytýčený (vysunutý) vetný člen. Vysunutý býva najčastejšie podmet, predmet alebo príslovkové určenie.

Vytýčený vetný člen sa oddeľuje čiarkou alebo pomlčkou.

 

Písanie čiarky v jednoduchej vete

Čiarkami sa vyčleňujú tie výrazy, ktoré nie sú vetnými členmi:

-         citoslovcia: Ach, ty nešťastník!

-         oslovenie: Vierka, pod obedovať! Poviem vám to, deti moje, až zajtra.

-         častice vzťahujúce sa k obsahu celej výpovede: Bohužiaľ, už musím ísť. Bude to, samozrejme, pre nás veľká česť.

-         prístavok: Jano, známy bitkár, tiež dostal svoje. Cicavce, napr. slony, sú starostlivými rodičmi.

-         vytýčený vetný člen: Rudo, ten sa má dobre.

Čiarka sa píše:

-         medzi časticami viacnásobného vetného člena: veselé, usmiate oči., Dostali sme pero, ceruzky, pravítko. Hľadali sme doma, vonku, v meste.

 

 

Jednoduché súvetie

Jednoduché súvetiedva prisudzovacie sklady alebo vetné základy.

Jednoduché súvetie delíme na:

-         priraďovacie súvetie je spojením dvoch gramaticky rovnocenných viet. Obidve vety sú hlavné, od seba nezávislé. Deti sedia a počúvajú rozhlasovú hru.

-         podraďovacie súvetie je spojením dvoch gramaticky nerovnocenných viet. Jedna veta je nadradená (hlavná) a druhá je podradená (vedľajšia): Všetci chcú aby hral.

Písanie čiarky v jednoduchom súvetí

V priraďovacom súvetí sa čiarkou pripájajú:

-         hlavné vety v bezspojkovom spojení:

Taxík zastal, Anna zaplatila.

-         hlavné vety, ktoré nie sú priradené spojkami a, i, aj, ani, alebo, či: Prekvapil sa, ba priam onemel. Volal, ale nepočuli sme ho.

-         hlavné vety, keď ich uvádzajú dvojité, resp. (trojité) priraďovacie spojky: aj- aj, ani- ani, alebo- alebo, či- či, buď- či: Ani sa ty neboj, ani sa ty netras. Buď sa vrátiš, alebo sa rozdelíme.

-         hlavné vety spojíme spojkami a spojkovými výrazmi ba, ba aj, nielen- ale aj, ale, no, lež, lenže, ibaže, a preto, a tak, a teda, a predsa, a jednako, a pritom: Nemusel, a predsa prišiel. Hnev nás prišiel, a tak sme sa udobrili.

-         V podraďovacom súvetí sa čiarkou vyčleňuje vedľajšia veta z hlavnej: Oznámili, že prídu. Večer, keď sa vracali domov, začalo pršať. Kto prv príde, prv melie.

 

 

Zložené súvetie

Súvetie, ktoré má tri a viac viet, nazývame zložené súvetie.

Vety môžu byť:

-         priraďovacom vzťahu: Eva s povzdychom prešla do kúpeľne, prečesala si dlhé tmavé vlasy a naniesla na pery trocha rúžu.

H1          H2          H3

-         podraďovacom vzťahu: Druhýkrát už pribehla k telefónu, lebo sa jej zdalo, že zvoní.

H1         

              V1

                             V2

-         priraďovacom aj podraďovacom vzťahu: Moderátor sa vrúti na scénu a na kolenách ju prosí, aby moderovala vlastnú šou.

H1          H2

                             V1

Poznámka: číslica vyjadruje počet hlavných a vedľajších viet v zloženom súvetí.

 

Písanie čiarky zloženom súvetí.

Pri písaní čiarky v zloženom súvetí platia rovnaké pravidlá ako pri písaní čiarky v jednoduchom priraďovacom alebo jednoduchom podraďovacom súvetí.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Členský a vetný zápor. Mimojazykové prostriedky vyjadrenia záporu.

Vety sú kladné alebo záporné:

Mám priateľku. - Nemám priateľku.

Záporná veta vyjadruje opak kladnej:

Vie. - Nevie.                    Vybral si. - Nevybral si.

Zápor sa vyskytuje pri všetkých druhoch viet- dvojčlenných, jednočlenných i v súvetiach: Jana nesedí sama. Neprší. Myslím, že nepríde.

 

Zápor môže byť členskývetný.

(Sú to gramatické zápory.)

Pri členskom zápore sa popiera iba vetný člen: Máš počúvať, nie vyrušovať.

Členský zápor sa vyjadruje zápornou časticou nie, ktorá sa kladie tesne pred vetný člen, ktoré sa týka: Dýchaj zhlboka, nie povrchne. Nie každý to vie.

Pri vetnom zápore sa popiera celá veta: Nerozumiem tým ľudom.

Vetný zápor býva vyjadrený záporným tvarom slovesa v prísudku: Nikto neprišiel. Dnes neprší. Vraj tu nebudú obedovať. Koláče ešte nie sú upečené. Otec nie je sprievodca.

 

Veta dostáva zvláštne citové zafarbenie zámenou kladu a záporu:

-         v rečníckych otázkach:

Musí to vedieť každý? = Nemusí to vedieť každý.

-         v zisťovacích otázkach:

Nemáš nejaké plány? = máš nejaké plány?

-         v rozkazovacích a zvolacích vetách:

Mohol si to aj viac roztrhať! = Nemal si to roztrhať!

Čo všetko ľudia nevymyslia! = Ľudia všeličo vymyslia.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Slovosled, vetosled

Slovenčina nemá pevné, ustálené poradie slov vo vete. Slovosled však nie je úplne ľubovoľný, ale má tri hlavné činitele:

A.     významovú stavbu vety,

B. gramatickú stavbu vety,

C. rytmický činiteľ.

 

A. Významová stavba vety sa nazýva aj aktuálne vetné členenie.

Vo výpovedi rozlišujeme dve časti:

východisko výpovede a jadro výpovede.

·      Východisko výpovede je tá časť vety, ktorá je známa zo situácie, z kontextu

·      Jadro vety je tá časť, ktorej obsah nepoznáme- je nový.

Hrobka ukázala svoje bohatstvo.

V- východisko             J- jadro

Jadro výpovede zdôrazňuje vetným prízvukom (dôrazom).

 

1.    Na stavbu vety vplývajú vonkajšie okolnosti, ktoré určujú myšlienkový postup podávateľa. Ak podávateľ svoju výpoveď začína východiskom výpovede a pokračuje jadrom výpovede, veta má objektívny slovosled:

V Európe sa začínalo sťahovanie národov.

       V                                                  J

2.     Na poradie slov však vplýva aj osobný postoj podávateľa k vonkajším javom, jeho city a nálady. Vtedy podávateľ výpoveď začína jadrom a pokračuje východiskom výpovede.

Takýto slovosled sa nazýva subjektívny:

Narazil som na niečo!

  J                     V

 

B.     Gramatická stavba veta

Na gramatickej stavbe vety sa prejavuje spolupatričnosť niektorého vetného člena s iným vetným členom a to:

-         zhodný prívlastok stojí pred podstatným menom, ktoré rozvíja: drevený nábytok, bronzové predmety;

-         nezhodný prívlastok stojí za podstatným menom, ktoré rozvíja: hrobka veľmoža, tím odborníkov;

-         prívlastok stojí za členom, ktorý rozvíja: Peter Roth, náš nádejný archeológ,...

 

 

 

C.     Rytmický činiteľ

Rytmický činiteľ sa prejavuje pri oblohe jednoslabičných neprízvučných slov (príkloniek- krátke tvary zámen ma, ťa, ho, mi, ti..., tvary pomocného slovesa byť, častica by).

Tieto sa kladú vo vete vždy za prvé prízvukové slovo, ku ktorému patria: Podaj mi ruku. Vidím ťa. Ján by ti to povedal. Chcela by som ho vidieť.

Poradie viet v súvetí sa nazýva vetosled. V slovenčine je vetosled väčšinou voľný:

H                        V                                  V                 H

Zavolaj mi, ked sa vrátiš.             Ked sa vrátiš, zavolaj mi.

V niektorých súvetiach je však poradie viet pevné, napr.:

-         ak vedľajšia veta rozvíja nadradené podstatné meno, stojí vedľajšia veta vždy za hlavnou vetou: 

             H                                   V

Poznám človeka, ktorý hovorí šiestimi jazykmi.

 

-         ak podraďovacie súvetie vyjadruje časovú následnosť viet alebo stupňovanie:

Najprv sa okúňal, potom sa rozhovorila.

Nielenže vedel odpovedať na všetky otázky, ale vedel aj uviesť príklady.

Veta je významovo ucelená, gramaticky organizovaná a zvukovo uzavretá jednotka reči, ktorá má dorozumievací (komunikačný) cieľ.

Členenie viet:

Podľa zámeru hovoriaceho:

·     oznamovacie: Úlohy mám už hotové.

·     opytovacie:

-         doplňovacia otázka: Kedy prídete?

-         zisťovacia otázka: Môžem vám nejako pomôcť?

·     rozkazovacie: Nezabudnite!

·     želacie: Keby už bola nedeľa! Dobrý deň, teta!

Všetky druhy viet môžu mať aj formu zvolania: Zvoní! Čo si to zas vystrájal?!

Podľa zloženia:

·     jednoduchá veta (holá, rozvitá, s viacnásobným vetným členom)

·     súvetie

-         jednoduché:

priraďovacie - podraďovacie

-         zložené

 

 

Podľa členitosti:

·     jednočlenná veta

·     dvojčlenná veta

Vývin slovenského jazyka

Pravidlá slovenského pravopisu sú základnou pravopisnou príručkou spisovnej slovenčiny (vždy najnovšie vydanie).

Krátky slovník slovenského jazyka (2003) kodifikuje spisovnú slovnú zásobu slovenčiny.

Pravidlá slovenskej výslovnosti (1984) kodifikujú výslovnosť slovenských slov.

Slovník súčastného slovenského jazyka A - G je prvým zväzkom (z plánovacích ôsmich zväzkov) výkladového slovníka národného jazyka väčšieho rozsahu. Rozsah SSSJ by mal byť približne 200 000 slov.

 

 

Slovenčina v rodine slovanských jazykov

Na svete je celkove okolo 5 600 jazykov, z nich vedci preskúmali 2 500. Skúmaním súčasných, prípadne starších jazykov, z ktorých sú zachované písomné pamiatky, sa vedci dopátrali k podobe viacerých prajazykov. Z prajazykov sa vyvinuli jazykové rodiny: indoeurópska, čínsko - tibetská, austrálske... K rodine indoeurópskych jazykov patria slovanské, germánske a románske jazyky, na východe indoiránske jazyky.

                                           

 Základom, východiskom všetkých slovanských jazykov bola praslovančina. Praslovanský jazyk sa sformoval v priebehu druhého až prvého tisícročia pred našim letopočtom. Dorozumievali sa ním dávni predkovia dnešných slovanských národov vo svojich pôvodných sídlach medzi riekami Visla a Dneper. Praslovanský jazyk sa začal štiepiť na slovanské jazykové skupiny asi v prvých storočiach nášho letopočtu a okolo 10. storočia nášho letopočtu sa ustálili tri základné jazykové skupiny:

-         východoslovanské: ruština, ukrajinčina, bieloruština,

-         južnoslovanské: chorvátčina, slovinčina, macedónčina, bulharčina, staroslovienčina, srbčina,

-         západoslovanské: poľština, čeština, slovenčina, lužická srbčina.

 

 

 

 

 

 

 

 

Slovenská abeceda je súbor všetkých písmen, ktoré sa používajú v grafickej sústave slovenčiny. Je to modifikovaná latinka (modifikovaná použitím diakritických znamienok mäkčeň ˇ, dĺžeň ´, bodky .., vokáň  .

 

Na Slovensku žijú príslušníci národnostných menšín: maďarskej, rómskej, rusínskej, ukrajinskej a nemeckej. Maďarský jazyk je príbuzný s fínskym a estónskym jazykom. Rómske jazyky majú pôvod v strednej Indii. Rusínsky a ukrajinský jazyk patria k východoslovanským jazykom. Nemecký jazyk patrí ku germánskym jazykom.

 

Najväčšia príbuznosť medzi slovanskými jazykmi sa zachovala v slovnej zásobe. Rozdiely vznikli najmä v zvukovej podobe jazykov a tvarosloví.

 

Latinka alebo latinská abeceda je najpoužívanejšie hláskové písmo na svete. Obsahuje 26 písmen a s drobnými obmedzeniami sa používa vo väčšine európskych štátoch (okrem krajín východnej Európy), v Severnej a Južnej Amerike, v subsaharskej Afrike a na ostrovoch v Tichom oceáne.

Veľké písmená sú odvodené zo starorímskej kapitály (rímske písmo tesané do kameňa), pôvodne vyvinutej pre latinčinu - jazyk starovekých Rimanov. Vznikla na základe etruského písma, ktoré bolo odvodené z gréckej alfabety. Archaická latinka obsahovala 21 písmen:

A  B  C  D  E  F  Z  H  I  K  L  M  N  O  P  Q  R  S  T  V  X.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Slovenčina ako národný jazyk a jeho podoby

Slovenčina je národný jazyk Slovákov. Do národného jazyka patrí celé bohatstvo dorozumievacích prostriedkov: spisovný slovenský jazyk, slovenské nárečia, slang, miestne názvy, slová ľudovej slovesnosti atď.

 

Spisovný slovenský jazyk je vypracovaná, štylisticky definovaná a kodifikovaná forma národného jazyka. Používa sa v literatúre, vo verejnom styku a v masových médiách (tlač, rozhlas, televízia).

Nárečie je územie a funkčne vymedzený jazykový útvar, ktorým spontánne komunikuje obyvateľstvo istej oblasti. Nárečia sa delia z generácia na generáciu v ústnej podobe. Na Slovensku je vyše 30 nárečí, ktoré sa začleňujú do troch základných nárečových skupín: stredoslovenské nárečia, západoslovenské nárečia, východoslovenské nárečia.

 

Hlavné rozdiely medzi nárečiami:

Pravidlo o rytmickom krátení platí v stredoslovenských nárečiach (krásna), no neplatí v západoslovenských nárečiach (krásná). Vo východoslovenských nárečiach niet dlhých slabík (krasna).

Hlásky ď, ť, ň, ľ pred e, i zostávajú mäkké v stredoslovenských nárečiach (ďeďina).

Na dz, c sa menia v západoslovenských a východoslovenských nárečiach (dzeci, cicho).

Slabičné r, ŕ, l, ĺ sa upravilo takto: v západoslovenských nárečiach na u, ú (stúp), vo východoslovenských nárečiach sa priberá hláska a, e, i, o, u (verba, zarno, jabluko).

 

Za spisovné slová považujeme:

-         všetky štylisticky bezpríznakové slová;

-         zo štylisticky príznakových slov - hovorové, odborné, knižné, básnické;

-         dobovo príznakové slová - historizmy, archaizmy, neologizmy;

-         citovo zafarbené slová (expresíva) - zjemňujúce slová, zdrobneniny, zveličujúce slová...;

-         slová cudzieho pôvodu - zdomácnené slová, internacionalizmy, cudzie slová.

Za nespisovné slová považujeme:

-         nárečové slová,

-         slangové slová,

-         nesprávne podoby spisovných slov.  

 

 

 

 

Každý národ sa stará o svoju jazykovú kultúru, t.j. o správne používanie jazyka. Cieľavedomá činnosť smerujúca k zveľadeniu spisovného jazyka a jazykových prejavov sa nazýva jazyková kultúra.

Jazykovú kultúru zveľadujú skoly, jazykové pracoviská (Jazykovedný ústav Ľ. Štúra), príručky (1000 poučení zo spisovnej slovenčiny) a odborné časopisy (Slovenská reč, Kultúra slova), jazykové poradne (Jazyková poradňa JÚĽŠ SAV) a i.

 

 

Náuka o jazyku. Členenie jazykovedy 

Vznik reči - schopnosti hovoriť - súvisí so schopnosťou človeka myslieť, uvedomovať si okolitý svet a reagovať naň. Je pravdepodobné, že prvé dorozumievanie umožňovali ľudské zvuky. Podľa predpokladov vedcov sa počiatky formovania reči datujú do obdobia 40- až 30- tisíc rokov pred Kristom. Neskôr sa formovali hlásky, ktoré podľa istých pravidiel človek spájal do slabík, slov a slová do viet.

Súhrn pravidiel o používaní všetkých prvkov jazyka (hlások, slabík, slov, viet) tvorí usporiadaný systém, ktorý nazývame jazyk.

 

Všestranným systémom jazyka sa zaoberá jazykoveda (lingvistika).

Jazykoveda ako náuka o jazyku sa člení na:

·       hláskoslovie (fonetiku)- náuka o hláskach, o zvukovej stránke jazyka;

·       náuka o slovnej zásobe (lexikológiu);

·      gramatiku:

-         tvaroslovie (morfológiu), ktorá sa zaoberá slovnými druhmi a ich gramatickými kategóriami;

-          skladbu (syntax), ktorá sa zaoberá vetnými členmi, skladmi a vetami;

·       sloh (štylistiku).

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Výklad

Slohový útvar, v ktorom sa vysvetľuje, objasňuje nejaký problém alebo jav, sa nazýva výklad. Pri vysvetľovaní sa používajú argumenty a príklady. Postup vysvetľovania môže byť induktívny (najprv sa uvádzajú fakty a príklady, potom sa vyvodia závery a poučenia) alebo deduktívny (najprv sa vysloví poučka, ktorá sa potom vysvetľuje a dokladá príkladmi).

Rozlišujeme výklad populárny (v učebniciach, v populárno- náučnej literatúre) a vedecký (v odborných časopisoch, odborných dielach).

Výklad realizovaný ústnou formou sa nazýva prednáška. Písomne realizovaný výklad sa nazýva článok. Výklad sa člení na úvod, jadrozáver.

 

Vo výklade sa uplatňuje výkladový slohový postup.

Znaky výkladového slohového postupu:

-         logistická stavba a zložitá štruktúra

-         vysvetľovanie, uvádzanie príkladov, dôkazov

-         silná súdržnosť jednotlivých odsekov i celého textu

 

Z jazykových prostriedkov sa vo výklade používajú plnovýznamové slovesá, odborné termíny, internacionalizmy, jednoduché podraďovacie súvetia i zložené súvetia.

Výklad sa vyznačuje- neosobnosťou, objektívnosťou.

 

Úvod

·     všeobecné tvrdenie

·     účel

·     príčina

 

Jadro

·     porovnanie dvoch javov

·     dôvod

·     dôsledok

·     argumentácia

 

Záver

·     zhrnutie, vymenúvanie

·     vyslovenie predpokladu

 

 

 

 

 

 

Úvaha

Štylisticky útvar, v ktorom sa autor zamýšľa nad mravnými, spoločenskými, vedeckými alebo umeleckými problémami, sa nazýva úvaha.

·     Úvaha vyjadruje predovšetkým subjektívny postoj autora a nekladie si za cieľ podávať úplné a odborné poučenie o téme

·     V úvahe sa uplatňuje výkladový slohový postup

·     Z jazykových prostriedkov sa v úvahe používajú: obrazné pomenovania, citovo zafarbené slová, synonymá a antonymá, častice a citoslovcia, všetky druhy viet podľa postoja hovoriaceho, jednoduché vety i súvetia.

·     Úvaha sa uplatňuje:

-         v náučnom texte (populárno- náučné články),

-         v publicistickom štýle (úvodník, komentáre, recenzie),

-         v umeleckom štýle (úvahy, eseje).

Úvaha spolu s výkladom patrí do výkladového slohového postupu. Líšia sa tým že:

·     úvaha sa vyskytuje najčastejšie v umeleckom štýle (napr. aforizmoch, prísloviach, lyrickej poézii, v úvahách postáv alebo rozprávača v próze či v monológu v dráme), v publicistickom štýle (napr. v komentári), v odbornom štýle sa nachádza v recenzii či posudku;

Vyjadruje osobný, subjektívny názor autora na známy jav či problém;

Autor sa snaží upútať čitateľa bohatstvom svojej slovnej zásoby, využíva umelecké prostriedky (epiteton, metaforu, personifikáciu, opakovanie výrazu alebo rovnakého typu viet a pod.);

·     výklad sa využíva v náučnom štýle (v učebniciach, v populárno- náučnej literatúre, v odborných časopisoch);

Výklad je neosobný, objektívny; používajú sa v ňom internacionalizmy, odborné termíny, prevažujú podraďovacie súvetia a oznamovacie vety.

 

Úradný list

V úradnom liste úrad alebo inštitúcia občanovi niečo oznamuje, niečo od občana žiada alebo na niečo pozýva. Občan (súkromná osoba) píše úradu alebo inštitúcii najčastejšie žiadosť, objednávku, reklamáciu alebo sťažnosť.

Úradný list sa píše na papier formátu A4. Má normou predpísané obsahové časti (záhlavie, vlastný text písomnosti, záver). Úradný list je útvar administratívneho štýlu.

 

 

Dotazník

Tlačivo s otázkami, ktoré treba presne, stručne vyplniť, sa nazýva dotazník. Dotazník, v ktorom sa dopĺňajú osobné údaje, sa nazýva osobný dotazník.

Výslovnosť a pravopis domácich slov

Spodobovanie nastáva:

·     na konci slova pred prestávkou: Poď!

·     vnútri slova

-         v predpone: rozkázať

-         pred príponou: Jožko

·       na hraniciach slov pri splývanej výslovnosti: Výťah stojí.

 

Hlásky

·     samohlásky

krátke: a, e, ä, i/y, o, u

dlhé: á, é, í/ý, ó, ú

·       dvojhlásky: ia, ie, iu, ô

·       spoluhlásky

-         podľa pravopisu:

tvrdé: d, t, n, l, h, ch, k, g

mäkké: ď, ť, ň, ľ, ž, č, š, dž, c, dz, j

obojaké: b, m, p, r, s, z, v, f

-         podľa znelosti

znelé párové: b, d, ď, dz, dž, g, h, z, ž, v

neznelé párové: p, t, ť, c, č, k, ch, s, š, f

zvučné (nepárové): m, n, ň, l, ľ, r, j

-         slabičné: l, ĺ, r, ŕ

 

 

Všetko o prozodických (zvukových) vlastnostiach reči

Vo väčšine rečových celkoch, akými sú slovo, spojenia slov a veta, sa prejavujú zvukové vlastnosti reči. Spoločne tieto vlastnosti nazývame prozodické vlastnosti reči. Sú to:

·     prízvuk

·     dôraz

·     prestávka

·     melódia

·     tempo

·     sila hlasu

·     rytmus

 

 

Prízvuk je výraznejšie vyslovenie slabiky. V slovenčine je prízvuk zvyčajne na prvej slabike slova. Pri 4- a viacslabičných slovách je ešte jeden - vedľajší prízvuk: Anna, peniaze, električka, posponali, povyskakovali. Neprízvučnými slovami sú krátke tvary zámen (príklonky) a tvary slovesa byť.

 

Dôraz (vetný prízvuk) je výraznejšie vyslovenie významovo najdôležitejšieho slova vo vete. V pokojnej reči je dôraz na poslednom slove vo vete: No peniaze na lístok som nenašla.

Vetu (výpoveď) zvyčajne začíname tým, čo je známe (východisko výpovede), a končíme tým, čo je nové, najdôležitejšie (jadro výpovede).

Vo vzrušenej reči môže byť dôraz aj na inom mieste vo vete: Našla som peniaze!

 

Prestávka (pauza) je prerušenie prúdu reči na istý čas.

·   Prirodzená (fyziologická) prestávka vzniká z potreby nadýchnuť sa.

·   Významová prestávka býva na týchto miestach:

-         na hranici viet, kde sa píše bodka, otáznik, výkričník: Nemohla som zaplatiť.//

-         na miestach, kde sú slová alebo vety oddelené čiarkou: Hľadala som vo vrecku,/ v kabelke,/ všade.//

-         vo vete s priamou rečou: ,,Pristupovali, prosím?“/ spýtal sa sprievodca./

-         po osloveniach a citoslovciach: Mária,/ pomôž mi vstať!// Och,/ kde som to len mohla dať?//

-         za dlhšími úsekmi vety: Potom som s veľkou nádejou čiahla / do malého vnútorného vrecka.

 

Každá veta má svoj zvukový priebeh- melódiu.

Klesavá melódia je v oznamovacích vetách (Mne sa to stalo nedávno.), v rozkazovacích vetách (Nezabudni na to!), v doplňovacích vetách (Prečo sa mi nedarí?).

Stúpavá melódia je v zisťovacích opytovacích vetách (Verila by si tomu?).

Polostúpavá melódia je vo vetách alebo medzi vetami, kde je prestávka. Naznačuje, že informácia ešte bude pokračovať (Kto je zvedavý, bude skoro starý.).

 

Rytmus v reči vzniká, ak sa pravidelne striedajú prízvučné a neprízvučné slabiky.

-         Ak sa strieda jedna prízvučná a jedna neprízvučná slabika, vzniká 2/4 rytmus.

-         Ak sa strieda jedna prízvučná a dve neprízvučné slabiky, vzniká 3/4 rytmus.

Tempo reči je rýchlosť, ktorou vyslovujeme slabiky, slová, vety a celé ústne prejavy

Tempo reči súvisí s obsahom toho, čo hovoríme. Pomalšie tempo používame pri slávnostných prejavoch, pri výklade a pod. Rýchlejšie tempo používame v bežných rozhovoroch. Každý človek má individuálne tempo reči.

 

Sila hlasu vyjadruje vzťah hovoriaceho k obsahu reči, k situácii a k adresátovi (počúvajúcemu). Dôležité slová vo vete hovoríme silnejšie (s dôrazom), hlas zosilňujeme, keď chceme niekoho o niečo presvedčiť a pod.

 

 

Všetko o interpunkčných znamienkach

Pomlčka ( - ) sa používa medzi slovamivetami:

·     vo vete s menným prísudkom namiesto sponového slovesa: Mladosť - radosť, staroba - choroba.

·     pri oddeľovaní vsuviek vo vete: Ranné správy - najčerstvejšie informácie - ho zaujímali najviac.

·     pri vypočítavaní jednotlivých bodov:

Podstatné mená sa delia na:

-         konkrétne/abstraktné

-         všeobecné/vlastné

·     na označenie časového rozpätia: 2000 - 2010

Pomlčka je dlhšia ako spojovník. Od slov sa oddeľuje medzerami.

 

Spojovník (-) sa používa:

-         v zložených vlastných menách: Jozef Gregor-Tajovský,

-         v zložených všeobecných podstatných menách: propán-bután,

-         v zložených prídavných menách na vyjadrenie zreteľne vydelených častí: bielo-modro-červená (zástava),

-         v spojeniach s bližším určením: Poprad-Tatry,

-         na vyjadrenie približnosti: dva-tri (dni),

-         v spojeniach vyjadrujúcich úplnosť: hory-doly, krížom-krážom,

-         na spojeniach častí slov zapísaných číslicami a písmenami: 3-izbový,

-         pri rozdeľovaní slov na konci riadka: návštev-

                                                                       ník,

-         na pripojenie pádovej alebo slovotvornej prípony k skratkovými slovami: v TANAP-e.

Spojovník je kratší ako pomlčka, neoddeľuje sa medzerami. Ak slová so spojovníkom rozdeľujeme na konci riadka práve na mieste tohto rozdeľovacieho znamienka, spojovník píšeme na konci prvého riadka aj na začiatku druhého riadka: Rakúsko-

          -Uhorsko.

Úvodzovky sa používajú:

-         na označenie priamej reči: ,,Vrátim sa skoro,“ povedala.

-         na začiatku a na konci doslovných citátov: ,,Kultúra jazyka na dnešnom vývinovom stupni spočíva v priliehavom a vhodnom, to jest štylisticky správnom vyjadrovaní sa.“

-         pri uvádzaní výrazov, ktoré hovoriaci používa v inom než bežnom význame: Je tu tak ,,teplo“, až mi zuby drkocú.

 

Lomka sa píše:

-         v odborných textoch medzi variantnými výrazmi: slovotvorná prípona -ár/-ar/-iar,

-         na vyjadrenie vzťahu dvoch veličín: spotreba 6l/100km (šesť litrov na sto kilometrov).

 

Interpunkčné znamienka:

bodka               .

výkričník         !

otáznik            ?

čiarka               ,

bodkočiarka     ;

dvojbodka        :

úvodzovky     ,,__“

pomlčka          ––

spojovník         -

tri bodky          ...

apostrof            ´

zátvorky           ()

lomka               /      

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Slová podľa významu

Slovná zásoba je súhrn všetkých slov, ktoré existujú v jazyku. Slovná zásoba slovenského jazyka je zapísaná v slovníkoch slovenského jazyka.

Základom slovnej zásoby je jadro slovnej zásoby. Patria doň slová nevyhnuté v každej rečovej komunikácii.

Podľa posledného frekvenčného výskumu jadro slovenčiny tvorí 2500-3000 slov:

-zámená(ja, ty, on...)

-spojky(a, i, aj, že...)

-predložky(v, o, na, do...)

-jednoduché číslovky(dva, päť, desať...)

-častice(asi, ešte, len...)

-podstatné mená, prídavné mená a slovesá (voda, otec, sestra..., dobrý, zlý, malý..., jesť, spať, robiť...)

Na okraji slovnej zásoby sú archaizmy, historizmy, špeciálne odborné termíny, básnické slová a slová, ktoré sa používajú zriedkavo.

 

 

Slová, ktoré majú vecný (lexikálny) význam a niečo pomenúvajú, nazývame plnovýznamové slová. Plnovýznamové slová sú podstatné mená, prídavné mená, zámená, číslovky, slovesá, príslovky.

Slová, ktoré samy o sebe nemajú vecný význam, sú neplnovýznamové slová. Patria k nim predložky, spojky, častice, citoslovcia.

Plnovýznamové slová môžu byť jednovýznamové viacvýznamové.

 

Jednovýznamové slovo pomenúva jedinečný (neopakovateľný) jav: vlak, Japonsko, žiarovka.

Viacvýznamové slovo má viac významov- základný význam a prenesené významy: poriadok, základňa, dokázať.

 

Slová, ktoré rovnako znejú a pritom pomenúvajú rozdielne javy, sa nazývajú homonymá (rovnozvučné slová).

Od viacvýznamových slov sa líšia tým, že vznikli ako samostatné pomenovania a zvukovo zhodné sú len náhodou: zámok (historická budova), zámok (kovový mechanizmus na uzamykanie).

 

Synonymá (rovnoznačné slová) sú slová s rovnakým alebo podobným významom: oblasť, kraj, územie., rozkvitnúť, prehĺbiť, zdokonaliť., skvele, výborne, vynikajúco.

 

Antonymá sú slová, ktoré majú opačný význam: deň- noc, ľahký- ťažký, poslušný- neposlušný, nikto- všetci, cenný- bezcenný, sedieť- stáť, dobre- zle, tu- tam.

Druhy slovníkov

-  Pravopisný

-  Výkladový

-  Synonymický

-  Historicky

-  Frazeologický

-  Cudzích slov

-  Výslovnostný

-  Nárečový

-  Slangový

 

 

 

 

 

Slová podľa citového zafarbenia

Slová bez citového zafarbenia (neutrálne) vyjadrujú iba vecný význam: kôň (vecné pomenovanie zvieraťa), mama, dom, ráno.

Slová s citovým zafarbením(expresíva) vyjadrujú nielen vecný význam, ale aj postoj hovoriaceho: koník (pomenovanie zvieraťa plus citový vzťah, postoj), mamička, domček, ránko.

Expresíva môžu vyjadrovať citový postoj:

·     Kladný     

- zjemňujúce slová (eufemizmy): odcudziť (namiesto kradnúť), zaspal (namiesto umrel)

- zdrobneniny (deminutíva): noštek, spinkať, mamička

- domácke mená (hypokorisiká): ocino, Fero, Jarka

·     Záporný

- zveličujúce slová (augmentatíva): chlapisko, velikánsky

- hanlivé slová a nadávky (dysfemizmy): obrazne pomenúvajú nejakú zlú vlastnosť: chajda, pelech, zmija (keď je niekto falošný)

- zhoršujúce slová (pejoratíva): priamo poukazujú na zlú vlastnosť: chvastoš, gebuzina, žrať (sem patria aj vulgárne- neslušné- slová).

 

 

 

 

 

 

 

Jazykové štýly

Jazykové dorozumievanie je cieľavedomá ľudská činnosť. Dorozumievanie sa uskutočňuje v jazykových prejavoch. Podľa typických oblastí, podmienok a cieľov dorozumievania, ale aj podľa osobných vyjadrovacích schopností utvárame jazykové prejavy, ktoré sa navzájom odlišujú, pretože sa v nich uplatňuje odlišný výber a usporiadanie jazykových prostriedkov.

Cieľavedomý výberusporiadanie jazykových a kompozičných prostriedkov sa nazýva jazykový štýl.

Rozlišujeme hovorový, umelecký, administratívny, publicistický, náučnýrečnícky jazykový štýl.

 

 

Jazykový štýl

Znaky

Uplatnenie

Slohové útvary

hovorový

ústnosť

súkromnosť

situačnosť

stručnosť

expresívnosť

-využíva sa v rodinnom prostredí, medzi priateľmi

-vyznačuje sa dopredu nepripravenými jazykovými prejavmi

ústne útvary: rozprávanie, dialógy, telefonický rozhovor, debata, príslovie...

-písomné útvary:

súkromný list, SMS, MMS, e-mail, pohľadnica...

náučný

písomnosť

monologickosť

verejnosť

pojmovosť

presnosť

odbornosť

-je to štýl vedy, náučnej literatúry, učebníc

-vyznačuje sa presnosťou, snahou vysvetliť súvislosti

medzi javmi

 

výklad, úvaha, esej, prednáška, vedecký referát, odborný posudok...

publicistický

písomnosť

verejnosť

informatívnosť

variabilnosť

aktuálnosť

-uplatňuje sa v tlači, rozhlase a televízii

-je určený širokej verejnosti

oznámenie, správa, interview, úvodník, komentár, recenzia, reportáž...

administratívny

vecnosť

knižnosť

stručnosť

adresnosť

neutrálnosť

-uplatňuje sa v úradnom styku

úradný list, žiadosť, zápisnica, objednávka, životopis, vysvedčenie, peňažný, poukaz, podací lístok...

umelecký

variabilnosť

expresívnosť

metaforickosť

náznakovosť

 

-uplatňuje sa v umeleckej literatúre(lyrika, epika, dráma)

-vyznačuje sa obsahovou mnohoznačnosťou

-autori vyjadrujú subjektívny názor

Pieseň, hymna, sonet, óda, balada, rozprávka, povesť, bájka, báj, poviedka, román, veselohra, tragédia, dráma, muzikál...

rečnícky

ústnosť

verejnosť

názornosť

adresnosť

-uplatňuje sa pri slávnostných príležitostiach a na konferenciách

-napriek ústnej podobe sú jeho útvary dopredu písomne pripravené

slávnostný prejav, príhovor (prívet), prednáška, refererát, diskusný príspevok...

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Slová podľa dobového výskytu

Slová členíme podľa dobového výskytu na:

-historicky bezpríznakové (slová používame od najstarších čias podnes): mama, ja, dnes...

-historicky príznakové: -staré(historizmy, archaizmy, zastarané slová)

                                                   -nové(neologizmy)

 

Historizmy sú slová pomenúvajúce javy a predmety, ktoré zanikli a už sa bežne nepoužívajú: dolomán, ríf, šesták, zlatka, grifeľ, dvoran, hintov, hajdúch, dereš.

Archaizmy pomenúvajú existujúce javy a veci. Sú však nahradené modernejšími slovami, a preto sa nepoužívajú: sklep (obchod), letá (roky), silosplyt (fyzika), merba (geometria), počty (aritmetika).

Zastarané a zastarávajúce slová pomenúvajú existujúce javy a veci, pre ktoré existujú novšie pomenovania. Niektoré zo zastaraných slov však používajú staršie generácie: šenkár- krčmár, bukréta- kytica, choseň- úžitok, gánok- chodba, knihovňa- knižnica, okázalý- veľkolepý, parádny.

Neologizmy sú nové slová, ktoré vznikajú na pomenovanie nových predmetov alebo javov: kalkulačka, informatika, čip, disketa, programátor, video, mobil, trenažér, sponzor, esemeska.

 

 

Slová podľa pôvodu

Slová v slovnej zásobe členíme podľa pôvodu na domáce slová a slová cudzieho pôvodu.

Slová cudzieho pôvodu členíme na: zdomácnené, internacionalizmycudzie.

Slová, ktoré sa prispôsobili nášmu jazyku, hovoríme zdomácnené: kravata, reportáž, bufet, fľaša, lampa, bryndza.

Slovám, ktoré vznikli najmä zo základov gréckych a latinských slova používajú sa aj v iných jazykoch, hovoríme internacionalizmy: distribúcia, emócia, extrém, koexistencia, autobus, akcia, hygiena, epidémia.

Slovám, ktoré stále v slovenčine pociťujeme ako cudzie, hovoríme cudzie slová: suvenír, ofsajd, curriculum, vitae, mejkap, sci-fi, šou.

 

 

 

 

 

 

Štýlotvorné činiteľ

Činitele, ktoré určujú, akým spôsobom si vyberáme jazykové prostriedky do jazykového prejavu, sa nazývajú štýlotvorné činitele. Rozdeľujeme ich na subjektívneobjektívne.

subjektívnym štýlotvorným činiteľom patria individuálne vlastnosti autora jazykového prejavu (vek, vzdelanie, temperament).

K objektívnym štýlotvorným činiteľom patrí:

- adresát jazykového prejavu,

- funkcia, cieľ jazykového prejavu,

- prostredie, v ktorom sa uskutočňuje jazykový prejav,

- forma jazykového prejavu (ústna/písomná).

 

 

Slová podľa štylistickej príslušnosti

Slová v slovnej zásobe členíme podľa štylistickej príslušnosti na:

-štylisticky bezpríznakové: dieťa, dielo, most.

-štylisticky príznakové: hovorové, knižné, básnické, odborné

 

 

Slová, ktoré sa používajú v bežnej komunikácii známych osôb, sa nazývajú hovorové slová: očiar, húkačka, háklivý, jakživ, panelák. Používajú sa v každodennom ústnom styku, pri neoficiálnych príležitostiach, napríklad pri stretnutí s priateľmi či v zápisoch do denníkov.

Slová, ktoré sa používajú odbornom štýle a presne pomenúvajú  veci a javy, sa nazývajú odborné termíny. Odborné termíny sa vyskytujú a používajú v odborných knihách, časopisoch, vo vedných odboroch: rohovka, sietnica, optika, oxid, zámeno, syntax.

Slová, ktoré sa vyskytujú v knihách iba zriedka v konverzácii, sa nazývajú knižné slová: otcovizeň. pochodeň, jasnozrivý, jatriť, skrivodlivosť. Knižné slová sa výnimočne používajú pri slávnostných prejavoch, pri svadobných prípitkoch a pod. Blízko ku knižným slovám majú básnické slová (poetizmy): tieseň, kradmý, plemä.

 

 

 

 

 

 

 

Slová podľa spisovnosti

Slová podľa spisovnosti členíme na:

·     spisovné

·     nespisovné:  - nárečové slová

                                         - slangové slová

 

 

 

 

Nárečové slová sú súčasťou národného jazyka, ale nepatria do slovnej zásoby spisovnej slovenčiny- sú to nespisovné slová. Nárečia sa používajú v súkromnom styku v istej zemepisnej oblasti Slovenska, napríklad na Spiši, na Orave, na Záhorí...

Slovenské nárečia sa delia podľa oblastí na:

-východoslovenské nárečia,

-stredoslovenské nárečia,

-západoslovenské nárečia.

 

Slang- vrstva špeciálnych nespisovných výrazov národného jazyka. Tieto výrazy sa používajú v súkromnom alebo neoficiálnom prostredí obmedzeného okruhu ľudí, ktorí sa zaoberajú tou istou činnosťou alebo majú rovnakú sféru záujmov: profák, dostať guľu.

Slangové slová nepatria do verejného styku, sú to nespisovné slová.

 

Ako vyjadrujeme city

Komunikácia ako spôsob dorozumievania medzi ľuďmi môže byť slovná (verbálna)neslovná (neverbálna).

Neverbálnu komunikáciu (reč tele) si neuvedomujeme, je spontánna a prebieha neustále: vstúpime do chladnej miestnosti, pošúchame si ramená (cítime chlad)., v čakárni u lekára si zvyčajne sadneme ďalej od neznámeho človeka, ale k spolužiakovi si prisadnem blízko (uprednostníme, čo nám je známe) atď.

Keďže neverbálna komunikácia prebieha súčasne s verbálnou, mali by naše slová naozaj vyjadrovať to, čo cítime.

 

 

 

 

 

Zmeny v slovnej zásobe

Pomenovania podľa počtu slov sú:

·     jednoslovné: deň, rok, slnko

·     viacslovné:

- priame- združené pomenovania: triedna kniha, Námestie hrdinov

- nepriame- frazeologické jednotky: Dvakrát meraj, raz strihaj. Zavesiť remeslo na klinec.

 

Slovná zásoba sa mení, vyvíja., nepotrebné slová z nej vypadávajú a obohacuje sa o nové slová. Slovná zásoba sa obohacuje.

·     tvorením nových slov:

-odvodzovaním

-skladaním

·     skracovaním pomenovaní

·     prenášaním významu slov

·     spájaním slov do viacslovných pomenovaní

·     poberaním cudzích slov

 

 

Slová odvodzujeme:

A. slovotvornými predponami:

do-, na-, nad-, o-, ob-, od-, po-, pod-, pre-, pred-, pri-, roz-, s-/z- /zo-, u-, v-/ vo-, vz-, vy-, za-, bez-, ne-...

B. slovotvornými príponami.

Slovotvornými príponami odvodzujeme

-podstatné mená: -teľ, -ník, -an/-čan, -ista, -ka, -yňa, -ička, -ina, -ica, -dlo, -áreň/ -areň, -ňa, -ovňa, -isko, -osť, -oda, -ota, -stvo, -ie, -ot, -ba, -ačka, -ik/ -ík, ček, -čka/ -ôčka, -ienka, -ko, -íčko, -iatko/ -atko...

-prídavné mená: -ov/ -in, -í, -ací, -ajší, -ský, -ický, -ný, -ený, -ový, -atý, -itý, -astý, -istý, -avý

-slovesá: -iť, -ieť, -ovať, -núť

-príslovky: -o, -e, -y

Odvodené slovo má dve časti:

-slovotvornú predponu + slovotvorný základ: obveseliť, bezcenný, priveľa

-slovotvorný základ + slovotvornú príponu: rečový, plaváreň, chudnúť, vysoko

C. bezpríponovo: zapadať- západ-0

 

Slová, ktoré vznikli spojením dvoch slov alebo dvoch slovotvorných základov, sa nazývajú zložené slová. Medzi slovotvorné základy sa veľmi často vkladá  -o-, -e-, -i-: časopis, zemeguľa, Lomidrevo.

Skracovaním slov vznikajú:

-         skratky: č., s., atď., a pod. Za skratkami sa píše bodka.

-         iniciálové skratky: ZŠ- základná škola, PSČ- poštové smerovacie číslo, SR- Slovenská republika, SND- Slovenské národné divadlo. Iniciálové skratky sa neskloňujú. Čítajú sa ako písmená v abecede: zéeš, esendé, cédé. Píšeme ich veľkými písmenami. Nepíšeme za nimi bodku.

-         skratkové slová: Slovnaft- Slovenská nafta, TANAP- Tatranský národný park. Čítame ich ako slová. Môžeme ich skloňovať: v Slovnafte, do TANAP- u.

-         značky: m, km, ml, Sk, l, ha, H2O, kcal. Za značkami nepíšeme bodku.

 

Pomenovania môžu byť:

·     priame: Dolinou tečie potok.

·     nepriame (obrazné):

-         metafora: v doline spomienok, dolina buráca

-         personifikácia: potok si pospevuje, dolina mlčí, tma objala dolinu

-         metonymia: ani muche neublíži, nemajú strechu nad hlavou, recituje Rúfusa

-         prirovnanie: studený ako ľad, pyšný ako páv

 

Viacslovné ustálené pomenovania sa skladajú z viacerých slov, ale pomenúvajú jedinú vec, dej alebo stav. Ak pomenúvajú skutočnosť priamo, nazýva sa združené pomenovanie:

Európsky deň astronómie, jarná rovnodennosť.

Ak pomenúva skutočnosť nepriamo (obrazne), nazýva sa frazeologická jednotka.

 

K frazeologickým jednotkám patria:

- príslovia: Do domu, kde láska býva, slniečko sa rado díva.

- porekadlá: Slnko do vreca chytá.

- prirovnania: Usmieva sa ako slniečko. Akoby bol z mesiaca spadol.

- pranostiky: Keď sa hviezdy čistia, bude jasno. Keď je mesiac horerožky, bude čas pekný, keď dolurožky, bude dážď.   

- okrídlené výrazy: labutia pieseň, Achillova päta

- a iné frazeologizmy: lietať v oblakoch, zlaté ruky

 

 

 

 

 

Karikatúra

Vtipná subjektívna charakteristika osoby, situácie alebo myšlienky sa nazýva karikatúra. Karikatúra zámerne zosmiešňujeme, skresľuje alebo staticky odsudzuje niektoré črty osobnosti, ľudského prejavu alebo spoločenský závažných skutočností zveličením ich nápadných znakov.

 

Charakteristika je výstižný opis zameraných na telesné, duševné, povahové i citové vlastnosti človeka.

Rozlišujeme:

-         vonkajšiu charakteristiku (zameriava sa na najtypickejšie vonkajšie znaky a vlastnosti)

-         vnútornú charakteristiku (zameriava sa na povahu človeka, jeho schopnosti a vlastnosti)

 

Ak opisujeme povahu a vlastnosti človeka priamo, vzniká priama charakteristika. Ak opisuje človeka cez jeho konanie a správanie, vzniká nepriama charakteristika.

 

 

 

Podstatné mená mužského rodu

Niektoré neživotné podstatné mená mužského rodu môžu mať dvojtvary: vzor dub

-         G sg. -a/-u: z autobusa/ z autobusu, z kaktusa/ z kaktusu, do roka/ z roku

-         N pl. -y/-e: kanály/kanále

 

Mužské životné podstatné mená (všeobecné i vlastné) cudzieho pôvodu zakončené na samohlásky -i, -í, -y, -e, -ä, -u, -o sa skloňujú podľa vzoru kuli: Verdi, Garibaldi, Fándly, grizly, Goethe.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Podstatné mená ženského rodu

Podstatné mená panimať majú nepravidelné skloňovanie. Každé z nich má odchýlky, pre ktoré sa nezaraďuje k pravidelným vzorom podstatných mien ženského rodu.

 

Podľa vzoru gazdiná sa skloňuje niekoľko podstatných mien ženského rodu (utvorených z mužských podstatných mien) zakončených v N sg. na -ná, -ovná

švagriná, ujčiná, testiná, stryná, cárovná, kňažná, kráľovná, cisárovná, princezná, šľachtičná.

 

Dvojtvary pri podstatných menách ženského rodu, vzor:

·     žena- v G pl.

-e/ -ie: výhra - výher/výhier

            výzva - výzev/výziev

            (V druhom z dvojtvarov sa nedodržiava pravidlo o rytmickom krátení.)

-ie/ -ô: jamka - jamiek/jamôk,

              kvapka - kvapiek/kvapôk            

   -0/ -í:  pera - pier/perí

·     ulica- v G pl.

-ie/í:    sukňa - sukieň/sukní

             čerešňa - čerešieň/čerešní

             žemľa - žemieľ/žemlí

             husle - husieľ/huslí

             dvere - dvier/dverí

 

 

sg.

pl.

N

gazdiná

gazdiné

G

gazdinej

gazdín-0

D

gazdinej

gazdinám

A

gazdinú

gazdiné

L

(o) gazdinej

(o) gazdinách

I

gazdinou

gazdinami

 

 

 

 

 

 

 

Podstatné mená stredného rodu

Dvojtvary pri podstatných menách stredného rodu, vzor:

·     mesto- v G pl.

       -e/-ie

číslo - čísel/čísiel

krídlo - krídel/krídiel

sídlo - sídel/sídiel

vlákno - vláken/vlákien

(V druhom z dvojtvarov sa nedodržiava pravidlo o rytmickom krátení.)

·     dievča- v N a A pl.

-atá/-ence

         dievčatá/dievčence

         psíčatá/psíčence

         dvojčatá/dvojčence

 

Vzor

Pád, číslo

Variantná prípona

mesto

L sg.       o mäse

(o) meste

 

G pl.   jabĺk, kladív, letísk

miest-0

-u

-majú pred príponou -o, -um spoluhlásku k, g, h, ch

-rádií, gymnázií

srdce

G pl.  líc, vajec, pliec

sŕdc-0

morí, polí

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Odborný opis

Odborný opis je vecný a presný opis podstatných znakov, založenia či fungovania nejakého predmetu alebo javu. Používa sa v učebniciach a v odbornej literatúre. V odbornom opise sa uplatňujú oznamovacie vety, jednoduché vety i jednoduché súvetia, dôležité sú podstatné mená, prídavné mená a odborné termíny.

 

 

 

Opis je útvar opisného slohového postupu. Opis rozlišujeme:

·      podľa poňatia témy:

- statický: opis osoby, veci, zvieraťa, rastliny...-informácie o zložení, stavbe a vlastnostiach, ktoré sú trvalými vlastnosťami

        - dynamický: opis dynamického javu, napr. opis pracovnej činnosti

·      podla uplatnenia jazykového štýlu:

- odborný: presný a vecný opis stavby, zloženia a fungovania nejakého predmetu alebo javu- v učebniciach, v odbornej literatúre

- umelecký: citovo zafarbený alebo náladový opis, charakteristika osoby, karikatúra

 

 

 

Prídavné mená

Prídavné mená sú plnovýznamové ohybné slová. Majú vetnočlenskú platnosť. Rozdelenie:

·      akostné: múdry

·      vzťahové: zimný

·      privlastňovacie: bratov, Julkin, Dunčov, Mickin, hadí, kozí, kačací

Gramatické kategórie: rod, číslo, pád

Vzory: pekný, cudzí, otcov (matkin), páví (nedodržiava sa pravidlo o rytmickom krátení)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Zámená

Krátke tvary so začiatočnou hláskou sa píšu v mužskom rode spolu s predložkami:

Zavolaj naňho (na nepriateľa)!

Ponáhľam sa naň (na autobus).

Použitie tvarov zámen s -ň, -ňho (poň, poňho, doň, doňho, zaň, zaňho):

·       mužský rod:

- životné:

Hlasuj zaňho.(krátky tvar)

Hlasuj za neho. (za Milana) (dlhý tvar)

- neživotné: Nestúpaj naň (na trávnik)!

·      stredný rod: Choď poň (po mlieko)!

 

Zámená seba, sa sa vzťahuje na všetky tri osoby vo všetkých troch rodoch a v obidvoch číslach. Nazýva sa zvratné základne zámeno.

Krátke tvary sa, si sú zvratnými zámenami iba vtedy,

-         keď činitele deja (podmet) vykonáva dej na sebe a môžeme ich nahradiť plným tvarom seba, sebe: česať sa (seba), škodiť (sebe)

-         alebo vyznačujú vzájomné (obojstranné) vzťahy: bozkať sa (navzájom jeden druhého), povedať si (navzájom jeden druhému) niečo.

Zvratné privlastňovacie zámeno svoj privlastňuje hociktorej gramatickej osobe, ak je príslušná osoba predmetom vety: Sestra je spokojná sa svojím účesom.

 

 

 

 

 

 

Delenie zámen:

·       osobné

-         základné: ja, ty, on, ona, ono, my, vy, ony, oni - samostatné skloňovanie

-         privlastňovacie: môj, tvoj, náš, váš- vzor môj

                                jeho, jej, jeho, ich- neohybné

·       zvratné

-         základné: seba, sa- samostatné skloňovanie

-         privlastňovacie: svoj- vzor môj

·       ukazovacie

ten, onen- samostatné skloňovanie

taký, onaký, toľký- vzor pekný

tu, tam, vtedy, tak, sem- neohybné

·       opytovacie

     kto? čo?- samostatné skloňovanie

     aký? ktorý?- vzor pekný

     čí?- vzor cudzí

     kde? kedy? ako? prečo? koľko?- neohybné

·      vzťažné: ...,kto príde. ..., čo urobím.)

·       neurčité

     nejaký, niektorý- vzor pekný

     niečí- vzor cudzí

     niekde, kdesi, ktovieako- neohybné

·     vymedzovacie

     taký istý, iný, každý, samý- vzor pekný

     inakší, ničí- vzor cudzí

     inak, inde, inokedy, vždy, všade- neohybné

 

 

 

 

 

 

 

Číslovky

Základné číslovky:

-         jeden, dva, tri, štyri- samostatné skloňovanie

-         od päť do deväťdesiatdeväť- vzor päť

-         zložené s číslovkou- jeden (dvadsaťjeden, tridsaťjeden, štyridsaťjeden...) sú nehybné: dvadsaťjeden žien, tridsaťjeden detí...

-         zlomkové číslovky polštvrť- neohybné

Skupinové číslovky sú neohybné.

Radové číslovky:

-         tvrdého zakončenia- vzor pekný: prvý hráč

-         mäkkého zakončenia- vzor cudzí: tretí rok

Druhové číslovky:

-         ohybné- vzor pekný: trojaký nápoj

-         neohybné: trojako, štvorako

Násobné číslovky:

-         číslovky s časťou -násobný- vzor pekný

-         číslovky s časťou -krát s slovom ráz/razy- neohybné.

 

 

 

 

Druh

Otázka

Určité

Neurčité

základné

-skupinové

koľko?

desať

troje

málo, veľa

viacero

radové

koľký?

štvrtý

posledný

druhové

koľkoraký?

trojaký

mnohoraký

násobné

koľkonásobný?

koľkokrát?

koľko ráz?

päťnásobný

päťkrát

päť raz

dva razy

viacnásobný

veľakrát

veľa ráz

 

 

 

 

 

Slovesá

Slovesá sú plnovýznamové ohybné slová (časujeme ich). Majú vetnočlenskú platnosť.

Rozdelenie:

·      zvratné - nezvratné

·      neplnovýznamové - plnovýznamové

-         stavové

-         činnostné

·      bezpredmetové - predmetové

-         prechodné

-         neprechodné

 

Gramatické kategórie: osoba, číslo, čas, spôsob, vid, slovesný rod

Tvary:

·      určité - neurčité

·      jednoduché - zložené

 

Neplnovýznamové (pomocné) slovesá

nemožno nahradiť k činnostným ani k stavovým slovesám. Členia sa na:

·      sponové- byť, bývať, stať sa, ostať, ostávať, prísť

Používajú sa v spojení s neslovesným výrazom (podstatným menom, prídavným menom, číslovkou, príslovkou): Dnes je pekne. Noci tu bývajú chladné. Ostala prekvapená. Prišlo mi to ľúto.

·      modálne- môcť, mať, musieť, chcieť, dať, dať sa, vedieť, smieť

Používajú sa na vyjadrenie vôle, povinnosti, možnosti alebo schopnosti konať dej: môžeš odísť, odísť, musíte odísť, chce odísť, dá sa odísť, nevie odísť, smiem odísť?

·      fázové- začať, začínať, ostať, ostávať, prestať, prestávať, prebaliť sa, púšťať sa

Používajú sa na vyjadrenie fázy v priebehu deja: začal bežať, začína svitať, ostal sedieť, prestáva pršať, pribrali sa stavať, púšťa sa chodiť

·      limitné- ísť, mať

Používa sa na vyjadrenie stavu pred uskutočnením deja: Išlo ma rozhodiť od jedu. Už by malo svitať.

 

Činnostné slovesá sa členia na predmetové a bezpredmetové

Predmetové slovesá vyjadrujú že dej slovesa sa prenáša na predmet, zasahuje ho: darovať (knihu).

Členia sa na:

-         prechodné, ktoré majú predmet v akuzatíve bez predložky: piť (vodu)

-         neprechodné, ktoré majú predmet v akuzatíve s predložkou alebo v ostatných pádoch: prekážať (bratovi), pohnevať sa (so súrodencom)

Bezpredmetové slovesá vyjadrujú že dej sa neprenáša na predmet: Otec spí. Zvon bije.

 

Jednoduchý slovesný tvar tvorí jedno slovo: napíše, existujú, dá sa, chyť!

Pozor! Zvratné slovesá (zdať sa, báť sa...) sú jednoduchými slovesnými tvarmi.

Zložený slovesný tvar sa skladá z dvoch alebo viacerých slov: budem písať, rozmýšľal som, nepočuli by sme.

Slovesom možno vyjadriť, či pôvodca deja (podmet) sám dej vykonáva, alebo či je dejom zasahovaný. Táto kategória slovesa sa nazýva slovesný rod. Slovesný rod je činnýtrpný.

Keď pôvodca deja (podmet) vykonáva dej, hovoríme o činnom rode:

Cukrárka upiekla tortu

Keď je pôvodca deja (podmet) dejom zasahovaný, hovoríme o trpnom rode:

Torta sa upiekla. Torta bola upečená.

 

Určité slovesné tvary: tvary oznamovacieho, podmieňovacieho a rozkazovaciehoprítomného, minuléhobudúceho času: počúvam, počúval by som, bol by som počúval, počúvaj! počúval som, budem počúvať.

Neurčité slovesné tvary:

-         neurčitok: spať, ryť, písať

-         prechodník: spiac, ryjúc, píšuc

-         činné príčastie prítomné: spiaci, ryjúci, píšuci

-         trpné príčastie: vyspatý, rytý, písaný

-         slovesné podstatné meno: spanie, rytie, písanie

Príslovky

Príslovky sú plnovýznamové neohybné slová. Majú vetnočlenskú platnosť.

Rozdelenie:

-          miesta: doma, ďaleko

-         času: včera, zajtra

-         spôsobu: úprimne, pomaly

-         príčiny: náhodou, úmyselne

Stupňovanie (stupňujeme iba príslovky odvodené z akostných prídavných mien)

-         pravidelne: pomaly, pomalšie, najpomalšie

-         nepravidelne: zle, horšie, najhoršie

 

 

 

 

Predložky

Predložky sú neplnovýznamové neohybné slová. Nemajú vetnočlenskú platnosť. Delia sa na:

·       prvotné

-         jednoduché: bez, cez, do, k, medzi, na, o, od, okrem, po, pod, pre, pred, pri, proti, s/so, u, v/vo, z/zo, za

-         zložené: popod, ponad, popri, spopod, sponad, spoza, pomedzi, spomedzi

·       druhové

-         z podstatných mien: vďaka, vinou, zásluhou, v záujme, vzhľadom na, začiatkom, koncom, v zmysle

-         z prísloviek: blízko, mimo, povyše, okolo, zarovno, pozdĺž, vôkol

-         zo slovies: začínajúc, končiac, počnúc, nehľadiac na

 

 

 

 

Spojky, častice, citoslovcia

Spojkyneplnovýznamové neohybné slová. Nemajú vetnočlenskú platnosť.

Priraďovacie spojky:

a, i, aj, ani, ba, ba aj, nielen - ale aj, ale, no, lež, lenže, ibaže, však, alebo, či, buď, alebo - alebo, či - či...

k priraďovacím spojkám partia aj:

·      príčinné: lebo, však, teda, veď, totiž, a to, to jest (t.j.),

·      dôsledkové: tak, a tak, teda, a teda, preto, a preto, nuž.

Píšeme pred nimi čiarku.

Podraďovacie spoj:

že, aby, žeby, keď, či, lebo, pretože, ako, hoci, kým, len čo...

Priraďovacie a podraďovacie spojky môžeme rozdeliť podľa zloženia na:

·      jednoduché: a, lebo, preto, že, keby, aby...

·      zložené: ba aj, nielen - ale aj, a tak, a teda, a preto, len čo...

 

Časticeneplnovýznamové neohybné slová. Nemajú vetnočlenskú platnosť (Nedá sa na ne pýtať otázkami.)

Časticami podávateľ vyjadruje svoj osobný postoj k obsahu výpovede: Neklamem, naozaj. Vraj ochorel.

Členia sa na:

-         uvádzacie: a, i, ale, len, no, nuž, potom, prosím, síce, ono, ostatne, tak, však, aby, bár, bodaj by, čiže, čoby, kdeže, kiež, nech, nože, vari, všakhej, veď, ešteže, pravda...

-         vytyčovacie: aspoň, beztak, nadovšetko, predsa, teda, ešte, jednako, napokon, slovom, skrátka, bezpečne, div, nie, iba, len, aj, ani, hlavne...

 

Od spojok sa častice odlišujú:

-         spojky spájajú dve slová alebo vety: nemám čas ani chuť

-         častice zdôrazňujú význam jedného slova alebo celej vety: Ani nepôjdem!

Od prísloviek sa častice odlišujú:

-         na príslovky sa dá pýtať otázkami kde? kedy? ako? prečo?

-         na častice sa nedá spytovať otázkami. Najskôr zmeškal vlak.

Citoslovcianeplnovýznamové neohybné slová. Sú to slová - vety (jednočlenné vety): Psst! Hurá!

Vo vete ich oddeľujeme čiarkou: Haj, húsky!

Vo vete môžu mať platnosť prísudku: Žaba čľup do vody. Vtedy sa neoddeľuje čiarkou.

Členia sa na:

-         vlastné: ach, jaj, fuj, ha-ha-ha, chi-chi, bŕŕ, hijó...

-         zvukomalebné: hav, kikirikí, cing...

 

 

 

 

 

 

 

 

Slovné druhy

Slovné druhy:

-         podstatné mená

-         prídavné mená

-         zámená

-         číslovky

-         slovesá

-         príslovky

-         predložky

-         spojky

-         častice

-         citoslovcia

 

 

·      Podľa ohybnosti:

-         ohybné: podstatné mená, prídavné mená, zámená, číslovky, slovesá

-         neohybné: príslovky, predložky, spojky, častice, citoslovcia

·      Podľa významu:

-         plnovýznamové: (vecný aj gramatický význam) podstatné mená, zámená, prídavné mená, číslovky, slovesá

(iba vecný význam) príslovky

-         neplnovýznamové: (iba gramatický význam) príslovky, predložky, spojky, častice, citoslovcia (sú slová - vety)

·      Podľa vetnočlenskej platnosti:

-         vo vete plnia úlohu vetného člena: podstatné mená, prídavné mená, zámená, číslovky, slovesá, príslovky

-         vo vete neplnia úlohu vetného člena: predložky, spojky, častice, citoslovcia (niekedy plnia úlohu prísudku, sú jednočlennou vetou)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Základné vetné členy

Základom dvojčlennej vety je prisudzovací sklad. Tvorí ho podmet a prísudok. Základom jednočlennej vety je vetný základ. Jednoduchá veta má jeden prisudzovací sklad alebo jeden vetný základ. Vetné vety vo vete sa spájajú do skladov :

-         prisudzovací sklad tvorí podmet a prísudok:

lastovičky = prileteli

-         určovací sklad tvorí nadradený a podradený vetný člen:

           drozd

mladý

-         priraďovací sklad tvoria viacnásobné vetné členy

včely + čmeliaky

 

Základné vetné členy sú:  

·      v dvojčlennej vete podmetprísudok,

·      v jednočlennej vete vetný základ.

Rozvíjacie (vedľajšie) vetné členy sú: prívlastok, predmet, príslovkové určenie.

 

Vetný člen môže byť:

 

jednoduchý (holý)

rozvitý

viacnásobný

podmet

Sestra sa učí.

Moja sestra sa učí.

Ja aj sestra sa učíme.

prísudok

Počítam.

Počítam príklady.

Počítam, rátam príklady.

vetný základ

Pršalo.

Náhle sa rozpršalo.

Pršalopršalo.

prívlastok

mladšia sestra

veľmi šikovná sestra

najmladšia najmilšia sestra

predmet

Píše úlohu.

Píše úlohu z matematiky.

Číta knihy časopisy.

príslovkové určenie

Počíta rýchlo.

Počíta veľmi rýchlo.

Počíta rýchlo správne.

 

 

 

 

 

 

 

 

Prísudok:

·       slovesný

-         plnovýznamové sloveso: Premýšľajte! Každý sa teší.

-         neplnovýznamové sloveso + neurčitok plnovýznamového slovesa: Vtáci začali spievať. Brat by chcel študovať.

·       menný

- neplnovýznamové (sponové) sloveso byť + podstatné meno, prídavné meno, zámeno alebo číslovka: Milan je hrdina. Návšteva bola príjemná. Víťazstvo bude moje. Gregor bol prvý.

Podmet

·      vyjadrený: Ľudia tlieskali.

·      nevyjadrený: Uklonil sa. (on)

 

Podmet býva vyjadrený:

-         podstatným menom v nominatíve: Vietor fúka.

-         zámenom v nominatíve: Niektorí prišli neskôr.

-         spodstatneným prídavným menom v nominatíve: Vstupné je vysoké.

-         číslovkou: Mnohí sa už nevrátili.

 

 

Vetný základ býva vyjadrený:

-         slovesom (slovesný): Chumelí. Nefajčiť!

-         podstatným menom (menný): Mama! Romeo a Júlia

-         prídavným menom: Nádherné! Úžasné!

-         príslovkou: Dobre. Krásne!

-         citoslovcom: Cŕŕn! Joj!

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Rozvíjacie vetné členy

Prívlastok je vetný člen, ktorý rozvíja podmet, predmet alebo príslovkové určenie vyjadrené podstatným menom.

Zhodný prívlastok býva vyjadrený:

-         prídavným menom: nové šaty,

-         zámenom:mojej mysli,

-         činným príčastím: vychádzajúce slnko,

-         trpným príčastím: uvarená mrkva,

-         číslovkou: dvojaká tvár.

Nezhodný prívlastok býva vyjadrený:

-         podstatným menom: pán v okuliaroch

-         príslovkou: cesta späť.

Predmet je rozvíjací vetný člen, ktorý sa dopĺňa, bližšie určuje význam slovesa v prísudku.

Predmet býva vyjadrený:

-         podstatným menom: maľujem obrázok,

-         zámenom: nezabudnite na nás,

-         spodstatneným prídavným menom: dostal odchodné.

 

Príslovkové určenie je rozvíjací vetný člen, ktorý vyjadruje, za akých okolností sa uskutočňuje dej prísudku.

Rozlišujeme príslovkové určenia:

-         miesta: Jurko sa vráti domov.

-         času: Večerali neskoro.

-         spôsobu: Krásne sneží.

-         príčiny: Od strachu onemel.

Okrem slovesa v prísudku príslovkové určenie rozvíja aj prídavné meno (v úlohe prívlastku) a príslovku (v úlohe príslovkového určenia): veľmi dobrý film, dosť slabo kúria.

Príslovkové určenie býva vyjadrené:

-         príslovkou: Často chorie.

-         predložkovým pádom podstatného mena: Stretli sa na ulici.

 

Prístavok je vetný člen, ktorý vyjadruje význam niektorého vetného člena novým spôsobom. Prístavok stojí pri podstatnom mene, ktoré môže plniť úlohu hociktorého vetného člena.

Podmet: Rakúske Alpy, známy raj lyžiarov, privítali prvých návštevníkov.

Predmet: Susedovho psa, krásneho bernardína, niekto ukradol.

Príslovkové určenie: Vrátili sme sa z Chorvátska, krajiny krásnych ostrov a pláži.

Prívlastok býva vyjadrený podstatným menom: Eva, najmladšia sestra, sa vydala prvá.

Vytýčený vetný člen

Hovoriaci môže vetný člen zdôrazniť tak, že ho vysunie pred vetu a vo vete naň odkazuje ukazovacím zámenom: Eva, tá bola vždy múdrejšia.

Takýto výraz sa nazýva vytýčený (vysunutý) vetný člen. Vysunutý býva najčastejšie podmet, predmet alebo príslovkové určenie.

Vytýčený vetný člen sa oddeľuje čiarkou alebo pomlčkou.

 

Písanie čiarky v jednoduchej vete

Čiarkami sa vyčleňujú tie výrazy, ktoré nie sú vetnými členmi:

-         citoslovcia: Ach, ty nešťastník!

-         oslovenie: Vierka, pod obedovať! Poviem vám to, deti moje, až zajtra.

-         častice vzťahujúce sa k obsahu celej výpovede: Bohužiaľ, už musím ísť. Bude to, samozrejme, pre nás veľká česť.

-         prístavok: Jano, známy bitkár, tiež dostal svoje. Cicavce, napr. slony, sú starostlivými rodičmi.

-         vytýčený vetný člen: Rudo, ten sa má dobre.

Čiarka sa píše:

-         medzi časticami viacnásobného vetného člena: veselé, usmiate oči., Dostali sme pero, ceruzky, pravítko. Hľadali sme doma, vonku, v meste.

 

 

Jednoduché súvetie

Jednoduché súvetiedva prisudzovacie sklady alebo vetné základy.

Jednoduché súvetie delíme na:

-         priraďovacie súvetie je spojením dvoch gramaticky rovnocenných viet. Obidve vety sú hlavné, od seba nezávislé. Deti sedia a počúvajú rozhlasovú hru.

-         podraďovacie súvetie je spojením dvoch gramaticky nerovnocenných viet. Jedna veta je nadradená (hlavná) a druhá je podradená (vedľajšia): Všetci chcú aby hral.

Písanie čiarky v jednoduchom súvetí

V priraďovacom súvetí sa čiarkou pripájajú:

-         hlavné vety v bezspojkovom spojení:

Taxík zastal, Anna zaplatila.

-         hlavné vety, ktoré nie sú priradené spojkami a, i, aj, ani, alebo, či: Prekvapil sa, ba priam onemel. Volal, ale nepočuli sme ho.

-         hlavné vety, keď ich uvádzajú dvojité, resp. (trojité) priraďovacie spojky: aj- aj, ani- ani, alebo- alebo, či- či, buď- či: Ani sa ty neboj, ani sa ty netras. Buď sa vrátiš, alebo sa rozdelíme.

-         hlavné vety spojíme spojkami a spojkovými výrazmi ba, ba aj, nielen- ale aj, ale, no, lež, lenže, ibaže, a preto, a tak, a teda, a predsa, a jednako, a pritom: Nemusel, a predsa prišiel. Hnev nás prišiel, a tak sme sa udobrili.

-         V podraďovacom súvetí sa čiarkou vyčleňuje vedľajšia veta z hlavnej: Oznámili, že prídu. Večer, keď sa vracali domov, začalo pršať. Kto prv príde, prv melie.

 

 

Zložené súvetie

Súvetie, ktoré má tri a viac viet, nazývame zložené súvetie.

Vety môžu byť:

-         priraďovacom vzťahu: Eva s povzdychom prešla do kúpeľne, prečesala si dlhé tmavé vlasy a naniesla na pery trocha rúžu.

H1          H2          H3

-         podraďovacom vzťahu: Druhýkrát už pribehla k telefónu, lebo sa jej zdalo, že zvoní.

H1         

              V1

                             V2

-         priraďovacom aj podraďovacom vzťahu: Moderátor sa vrúti na scénu a na kolenách ju prosí, aby moderovala vlastnú šou.

H1          H2

                             V1

Poznámka: číslica vyjadruje počet hlavných a vedľajších viet v zloženom súvetí.

 

Písanie čiarky zloženom súvetí.

Pri písaní čiarky v zloženom súvetí platia rovnaké pravidlá ako pri písaní čiarky v jednoduchom priraďovacom alebo jednoduchom podraďovacom súvetí.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Členský a vetný zápor. Mimojazykové prostriedky vyjadrenia záporu.

Vety sú kladné alebo záporné:

Mám priateľku. - Nemám priateľku.

Záporná veta vyjadruje opak kladnej:

Vie. - Nevie.                    Vybral si. - Nevybral si.

Zápor sa vyskytuje pri všetkých druhoch viet- dvojčlenných, jednočlenných i v súvetiach: Jana nesedí sama. Neprší. Myslím, že nepríde.

 

Zápor môže byť členskývetný.

(Sú to gramatické zápory.)

Pri členskom zápore sa popiera iba vetný člen: Máš počúvať, nie vyrušovať.

Členský zápor sa vyjadruje zápornou časticou nie, ktorá sa kladie tesne pred vetný člen, ktoré sa týka: Dýchaj zhlboka, nie povrchne. Nie každý to vie.

Pri vetnom zápore sa popiera celá veta: Nerozumiem tým ľudom.

Vetný zápor býva vyjadrený záporným tvarom slovesa v prísudku: Nikto neprišiel. Dnes neprší. Vraj tu nebudú obedovať. Koláče ešte nie sú upečené. Otec nie je sprievodca.

 

Veta dostáva zvláštne citové zafarbenie zámenou kladu a záporu:

-         v rečníckych otázkach:

Musí to vedieť každý? = Nemusí to vedieť každý.

-         v zisťovacích otázkach:

Nemáš nejaké plány? = máš nejaké plány?

-         v rozkazovacích a zvolacích vetách:

Mohol si to aj viac roztrhať! = Nemal si to roztrhať!

Čo všetko ľudia nevymyslia! = Ľudia všeličo vymyslia.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Slovosled, vetosled

Slovenčina nemá pevné, ustálené poradie slov vo vete. Slovosled však nie je úplne ľubovoľný, ale má tri hlavné činitele:

A.     významovú stavbu vety,

B. gramatickú stavbu vety,

C. rytmický činiteľ.

 

A. Významová stavba vety sa nazýva aj aktuálne vetné členenie.

Vo výpovedi rozlišujeme dve časti:

východisko výpovede a jadro výpovede.

·      Východisko výpovede je tá časť vety, ktorá je známa zo situácie, z kontextu

·      Jadro vety je tá časť, ktorej obsah nepoznáme- je nový.

Hrobka ukázala svoje bohatstvo.

V- východisko             J- jadro

Jadro výpovede zdôrazňuje vetným prízvukom (dôrazom).

 

1.    Na stavbu vety vplývajú vonkajšie okolnosti, ktoré určujú myšlienkový postup podávateľa. Ak podávateľ svoju výpoveď začína východiskom výpovede a pokračuje jadrom výpovede, veta má objektívny slovosled:

V Európe sa začínalo sťahovanie národov.

       V                                                  J

2.     Na poradie slov však vplýva aj osobný postoj podávateľa k vonkajším javom, jeho city a nálady. Vtedy podávateľ výpoveď začína jadrom a pokračuje východiskom výpovede.

Takýto slovosled sa nazýva subjektívny:

Narazil som na niečo!

  J                     V

 

B.     Gramatická stavba veta

Na gramatickej stavbe vety sa prejavuje spolupatričnosť niektorého vetného člena s iným vetným členom a to:

-         zhodný prívlastok stojí pred podstatným menom, ktoré rozvíja: drevený nábytok, bronzové predmety;

-         nezhodný prívlastok stojí za podstatným menom, ktoré rozvíja: hrobka veľmoža, tím odborníkov;

-         prívlastok stojí za členom, ktorý rozvíja: Peter Roth, náš nádejný archeológ,...

 

 

 

C.     Rytmický činiteľ

Rytmický činiteľ sa prejavuje pri oblohe jednoslabičných neprízvučných slov (príkloniek- krátke tvary zámen ma, ťa, ho, mi, ti..., tvary pomocného slovesa byť, častica by).

Tieto sa kladú vo vete vždy za prvé prízvukové slovo, ku ktorému patria: Podaj mi ruku. Vidím ťa. Ján by ti to povedal. Chcela by som ho vidieť.

Poradie viet v súvetí sa nazýva vetosled. V slovenčine je vetosled väčšinou voľný:

H                        V                                  V                 H

Zavolaj mi, ked sa vrátiš.             Ked sa vrátiš, zavolaj mi.

V niektorých súvetiach je však poradie viet pevné, napr.:

-         ak vedľajšia veta rozvíja nadradené podstatné meno, stojí vedľajšia veta vždy za hlavnou vetou: 

             H                                   V

Poznám človeka, ktorý hovorí šiestimi jazykmi.

 

-         ak podraďovacie súvetie vyjadruje časovú následnosť viet alebo stupňovanie:

Najprv sa okúňal, potom sa rozhovorila.

Nielenže vedel odpovedať na všetky otázky, ale vedel aj uviesť príklady.

Veta je významovo ucelená, gramaticky organizovaná a zvukovo uzavretá jednotka reči, ktorá má dorozumievací (komunikačný) cieľ.

Členenie viet:

Podľa zámeru hovoriaceho:

·     oznamovacie: Úlohy mám už hotové.

·     opytovacie:

-         doplňovacia otázka: Kedy prídete?

-         zisťovacia otázka: Môžem vám nejako pomôcť?

·     rozkazovacie: Nezabudnite!

·     želacie: Keby už bola nedeľa! Dobrý deň, teta!

Všetky druhy viet môžu mať aj formu zvolania: Zvoní! Čo si to zas vystrájal?!

Podľa zloženia:

·     jednoduchá veta (holá, rozvitá, s viacnásobným vetným členom)

·     súvetie

-         jednoduché:

priraďovacie - podraďovacie

-         zložené

 

 

Podľa členitosti:

·     jednočlenná veta

·     dvojčlenná veta

Vývin slovenského jazyka

Pravidlá slovenského pravopisu sú základnou pravopisnou príručkou spisovnej slovenčiny (vždy najnovšie vydanie).

Krátky slovník slovenského jazyka (2003) kodifikuje spisovnú slovnú zásobu slovenčiny.

Pravidlá slovenskej výslovnosti (1984) kodifikujú výslovnosť slovenských slov.

Slovník súčastného slovenského jazyka A - G je prvým zväzkom (z plánovacích ôsmich zväzkov) výkladového slovníka národného jazyka väčšieho rozsahu. Rozsah SSSJ by mal byť približne 200 000 slov.

 

 

Slovenčina v rodine slovanských jazykov

Na svete je celkove okolo 5 600 jazykov, z nich vedci preskúmali 2 500. Skúmaním súčasných, prípadne starších jazykov, z ktorých sú zachované písomné pamiatky, sa vedci dopátrali k podobe viacerých prajazykov. Z prajazykov sa vyvinuli jazykové rodiny: indoeurópska, čínsko - tibetská, austrálske... K rodine indoeurópskych jazykov patria slovanské, germánske a románske jazyky, na východe indoiránske jazyky.

                                           

 Základom, východiskom všetkých slovanských jazykov bola praslovančina. Praslovanský jazyk sa sformoval v priebehu druhého až prvého tisícročia pred našim letopočtom. Dorozumievali sa ním dávni predkovia dnešných slovanských národov vo svojich pôvodných sídlach medzi riekami Visla a Dneper. Praslovanský jazyk sa začal štiepiť na slovanské jazykové skupiny asi v prvých storočiach nášho letopočtu a okolo 10. storočia nášho letopočtu sa ustálili tri základné jazykové skupiny:

-         východoslovanské: ruština, ukrajinčina, bieloruština,

-         južnoslovanské: chorvátčina, slovinčina, macedónčina, bulharčina, staroslovienčina, srbčina,

-         západoslovanské: poľština, čeština, slovenčina, lužická srbčina.

 

 

 

 

 

 

 

 

Slovenská abeceda je súbor všetkých písmen, ktoré sa používajú v grafickej sústave slovenčiny. Je to modifikovaná latinka (modifikovaná použitím diakritických znamienok mäkčeň ˇ, dĺžeň ´, bodky .., vokáň  .

 

Na Slovensku žijú príslušníci národnostných menšín: maďarskej, rómskej, rusínskej, ukrajinskej a nemeckej. Maďarský jazyk je príbuzný s fínskym a estónskym jazykom. Rómske jazyky majú pôvod v strednej Indii. Rusínsky a ukrajinský jazyk patria k východoslovanským jazykom. Nemecký jazyk patrí ku germánskym jazykom.

 

Najväčšia príbuznosť medzi slovanskými jazykmi sa zachovala v slovnej zásobe. Rozdiely vznikli najmä v zvukovej podobe jazykov a tvarosloví.

 

Latinka alebo latinská abeceda je najpoužívanejšie hláskové písmo na svete. Obsahuje 26 písmen a s drobnými obmedzeniami sa používa vo väčšine európskych štátoch (okrem krajín východnej Európy), v Severnej a Južnej Amerike, v subsaharskej Afrike a na ostrovoch v Tichom oceáne.

Veľké písmená sú odvodené zo starorímskej kapitály (rímske písmo tesané do kameňa), pôvodne vyvinutej pre latinčinu - jazyk starovekých Rimanov. Vznikla na základe etruského písma, ktoré bolo odvodené z gréckej alfabety. Archaická latinka obsahovala 21 písmen:

A  B  C  D  E  F  Z  H  I  K  L  M  N  O  P  Q  R  S  T  V  X.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Slovenčina ako národný jazyk a jeho podoby

Slovenčina je národný jazyk Slovákov. Do národného jazyka patrí celé bohatstvo dorozumievacích prostriedkov: spisovný slovenský jazyk, slovenské nárečia, slang, miestne názvy, slová ľudovej slovesnosti atď.

 

Spisovný slovenský jazyk je vypracovaná, štylisticky definovaná a kodifikovaná forma národného jazyka. Používa sa v literatúre, vo verejnom styku a v masových médiách (tlač, rozhlas, televízia).

Nárečie je územie a funkčne vymedzený jazykový útvar, ktorým spontánne komunikuje obyvateľstvo istej oblasti. Nárečia sa delia z generácia na generáciu v ústnej podobe. Na Slovensku je vyše 30 nárečí, ktoré sa začleňujú do troch základných nárečových skupín: stredoslovenské nárečia, západoslovenské nárečia, východoslovenské nárečia.

 

Hlavné rozdiely medzi nárečiami:

Pravidlo o rytmickom krátení platí v stredoslovenských nárečiach (krásna), no neplatí v západoslovenských nárečiach (krásná). Vo východoslovenských nárečiach niet dlhých slabík (krasna).

Hlásky ď, ť, ň, ľ pred e, i zostávajú mäkké v stredoslovenských nárečiach (ďeďina).

Na dz, c sa menia v západoslovenských a východoslovenských nárečiach (dzeci, cicho).

Slabičné r, ŕ, l, ĺ sa upravilo takto: v západoslovenských nárečiach na u, ú (stúp), vo východoslovenských nárečiach sa priberá hláska a, e, i, o, u (verba, zarno, jabluko).

 

Za spisovné slová považujeme:

-         všetky štylisticky bezpríznakové slová;

-         zo štylisticky príznakových slov - hovorové, odborné, knižné, básnické;

-         dobovo príznakové slová - historizmy, archaizmy, neologizmy;

-         citovo zafarbené slová (expresíva) - zjemňujúce slová, zdrobneniny, zveličujúce slová...;

-         slová cudzieho pôvodu - zdomácnené slová, internacionalizmy, cudzie slová.

Za nespisovné slová považujeme:

-         nárečové slová,

-         slangové slová,

-         nesprávne podoby spisovných slov.  

 

 

 

 

Každý národ sa stará o svoju jazykovú kultúru, t.j. o správne používanie jazyka. Cieľavedomá činnosť smerujúca k zveľadeniu spisovného jazyka a jazykových prejavov sa nazýva jazyková kultúra.

Jazykovú kultúru zveľadujú skoly, jazykové pracoviská (Jazykovedný ústav Ľ. Štúra), príručky (1000 poučení zo spisovnej slovenčiny) a odborné časopisy (Slovenská reč, Kultúra slova), jazykové poradne (Jazyková poradňa JÚĽŠ SAV) a i.

 

 

Náuka o jazyku. Členenie jazykovedy 

Vznik reči - schopnosti hovoriť - súvisí so schopnosťou človeka myslieť, uvedomovať si okolitý svet a reagovať naň. Je pravdepodobné, že prvé dorozumievanie umožňovali ľudské zvuky. Podľa predpokladov vedcov sa počiatky formovania reči datujú do obdobia 40- až 30- tisíc rokov pred Kristom. Neskôr sa formovali hlásky, ktoré podľa istých pravidiel človek spájal do slabík, slov a slová do viet.

Súhrn pravidiel o používaní všetkých prvkov jazyka (hlások, slabík, slov, viet) tvorí usporiadaný systém, ktorý nazývame jazyk.

 

Všestranným systémom jazyka sa zaoberá jazykoveda (lingvistika).

Jazykoveda ako náuka o jazyku sa člení na:

·       hláskoslovie (fonetiku)- náuka o hláskach, o zvukovej stránke jazyka;

·       náuka o slovnej zásobe (lexikológiu);

·      gramatiku:

-         tvaroslovie (morfológiu), ktorá sa zaoberá slovnými druhmi a ich gramatickými kategóriami;

-          skladbu (syntax), ktorá sa zaoberá vetnými členmi, skladmi a vetami;

·       sloh (štylistiku).

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Výklad

Slohový útvar, v ktorom sa vysvetľuje, objasňuje nejaký problém alebo jav, sa nazýva výklad. Pri vysvetľovaní sa používajú argumenty a príklady. Postup vysvetľovania môže byť induktívny (najprv sa uvádzajú fakty a príklady, potom sa vyvodia závery a poučenia) alebo deduktívny (najprv sa vysloví poučka, ktorá sa potom vysvetľuje a dokladá príkladmi).

Rozlišujeme výklad populárny (v učebniciach, v populárno- náučnej literatúre) a vedecký (v odborných časopisoch, odborných dielach).

Výklad realizovaný ústnou formou sa nazýva prednáška. Písomne realizovaný výklad sa nazýva článok. Výklad sa člení na úvod, jadrozáver.

 

Vo výklade sa uplatňuje výkladový slohový postup.

Znaky výkladového slohového postupu:

-         logistická stavba a zložitá štruktúra

-         vysvetľovanie, uvádzanie príkladov, dôkazov

-         silná súdržnosť jednotlivých odsekov i celého textu

 

Z jazykových prostriedkov sa vo výklade používajú plnovýznamové slovesá, odborné termíny, internacionalizmy, jednoduché podraďovacie súvetia i zložené súvetia.

Výklad sa vyznačuje- neosobnosťou, objektívnosťou.

 

Úvod

·     všeobecné tvrdenie

·     účel

·     príčina

 

Jadro

·     porovnanie dvoch javov

·     dôvod

·     dôsledok

·     argumentácia

 

Záver

·     zhrnutie, vymenúvanie

·     vyslovenie predpokladu

 

 

 

 

 

 

Úvaha

Štylisticky útvar, v ktorom sa autor zamýšľa nad mravnými, spoločenskými, vedeckými alebo umeleckými problémami, sa nazýva úvaha.

·     Úvaha vyjadruje predovšetkým subjektívny postoj autora a nekladie si za cieľ podávať úplné a odborné poučenie o téme

·     V úvahe sa uplatňuje výkladový slohový postup

·     Z jazykových prostriedkov sa v úvahe používajú: obrazné pomenovania, citovo zafarbené slová, synonymá a antonymá, častice a citoslovcia, všetky druhy viet podľa postoja hovoriaceho, jednoduché vety i súvetia.

·     Úvaha sa uplatňuje:

-         v náučnom texte (populárno- náučné články),

-         v publicistickom štýle (úvodník, komentáre, recenzie),

-         v umeleckom štýle (úvahy, eseje).

Úvaha spolu s výkladom patrí do výkladového slohového postupu. Líšia sa tým že:

·     úvaha sa vyskytuje najčastejšie v umeleckom štýle (napr. aforizmoch, prísloviach, lyrickej poézii, v úvahách postáv alebo rozprávača v próze či v monológu v dráme), v publicistickom štýle (napr. v komentári), v odbornom štýle sa nachádza v recenzii či posudku;

Vyjadruje osobný, subjektívny názor autora na známy jav či problém;

Autor sa snaží upútať čitateľa bohatstvom svojej slovnej zásoby, využíva umelecké prostriedky (epiteton, metaforu, personifikáciu, opakovanie výrazu alebo rovnakého typu viet a pod.);

·     výklad sa využíva v náučnom štýle (v učebniciach, v populárno- náučnej literatúre, v odborných časopisoch);

Výklad je neosobný, objektívny; používajú sa v ňom internacionalizmy, odborné termíny, prevažujú podraďovacie súvetia a oznamovacie vety.

 

Úradný list

V úradnom liste úrad alebo inštitúcia občanovi niečo oznamuje, niečo od občana žiada alebo na niečo pozýva. Občan (súkromná osoba) píše úradu alebo inštitúcii najčastejšie žiadosť, objednávku, reklamáciu alebo sťažnosť.

Úradný list sa píše na papier formátu A4. Má normou predpísané obsahové časti (záhlavie, vlastný text písomnosti, záver). Úradný list je útvar administratívneho štýlu.

 

 

Dotazník

Tlačivo s otázkami, ktoré treba presne, stručne vyplniť, sa nazýva dotazník. Dotazník, v ktorom sa dopĺňajú osobné údaje, sa nazýva osobný dotazník.