Materiály vypracovali učitelia základných a stredných škôl.
 
 
Rýchla navigácia:      

Novinka:

Zvládnite prijímačky na strednú školu ľavou zadnou! Postupne pridávame ďalšie a ďalšie témy, aby ste mali z čoho čerpať.
Maya
maja
 

Povesť

Dátum pridania: 04. 06. 2015 11:40
Zobrazené: 12581x

Vypracovala: Mgr. Monika Koncošová

reklama

 

 

 

Povesť patrí medzi epické žánre. Nie je to veľmi dlhý žáner prozaickej epiky. Spravidla spracúva historickú tematiku voľne, v rozpore s historickou skutočnosťou, s pútavým dejom. V súčasnosti je termín takmer výlučne vyhradený pre oblasť ľudovej slovesnosti. V minulosti sa ako „prostonárodná povesť“ označovala ľudová rozprávka.

Povesť je podobná rozprávke, má jednoduchý dej a je krátka. Má často reálny základ. Po rozprávkach sú najrozšírenejším epickým žánrom ľudovej slovesnosti. Vznikali v celej európskej kultúre. S rozprávkami majú spoločné množstvo čarodejných a fantastických dejov. Rozprávky sa končia dobre, čo v povesti nemusí byť. Povesti vždy majú reálny základ, ktorým môže byť miesto deja, udalosť alebo skutočná historická postava.

 

 

Povesti rozdeľujeme na:

 

  • heraldické - vysvetľujú pôvod erbov

  • miestne - vzťahujú sa k nejakému miestu

  • historické - rozprávajú o významných udalostiach národných dejín a sú prameňom lepšieho poznania minulosti

  • fantastické - rozprávajú o magických bytostiach, javoch.

 

Osobitým druhom je tzv. bylina - ruská ľudová povesť o moci a sláve starej Rusi a bohatieroch.

 

 

Medzi najpočetnejšie slovenské povesti patria nepochybne povesti o Jánošíkovi, udatnom slovenskom zbojníkovi a jeho hrdinskej družine.

 


 

 

Knihy:

 

  • Jozef Horák: Povesti spod Sitna

  • Jozef Cíger – Hronský: Kremnické povesti

  • Ivan Hudec: Biela pani, mŕtvy pán

  • Milan Ferko: Staré povesti slovenské

  • Mária Ďuríčková: Dunajská kráľovná

 

 

 

Z trenčianskych povestí:

 

Studňa lásky

 

K obdobiu panstva rodu Zápoľských na Trenčianskom hrade  sa viaže jedna z najstarších, ale i najkrajších slovenských povestí o Omarovi, Fatime a Studni lásky. Rozpráva o láske tureckého pašu Omara ku krásnej Fatime, zajatkyni Štefana Zápoľského na Trenčianskom hrade.

Za jej slobodu sľúbil Omar vykopať na hrade studňu, aby sa stal skutočne nedobytným. So svojimi 300 druhmi sa vraj po tri roky snažil z tvrdej skaly vykopať vzácnu vodu. To sa mu za cenu smrti takmer všetkých druhov i podarilo. So slovami „Zápoľský, vodu máš, ale srdce nie“ si Fatimu odviedol domov. Pri odchode sa vraj Fatimin závoj zachytil o krovie na zákrute cesty na hrad. Hostinec, ktorý vznikol na tomto mieste asi v 16. storočí niesol preto meno Závoj a dnes sa volá Fatima.

V skutočnosti išlo o pôvodnú budovy fary, prináležiacej ku kostolu Narodenia Panny Márie. Ani so studňou to nebolo tak, ako podáva povesť. V skutočnosti ju asi začiatkom tridsiatych rokov 16. storočia začali kopať vojaci habsburskej posádky hradu a poddaní trenčianskeho panstva. Trvalo im to okolo štyridsať rokov a dostali sa na úroveň takmer 80 metrov pod povrch skaly. Prácu dokončil Alexius Thurzo okolo roku 1570. Na prameň síce nenarazili, ale úroveň stečenej dažďovej vody v tomto umelom rezervoári dosiahla uspokojivú úroveň. Dodnes kolíše v rozmedzí 12 –15 metrov.

 

 

 

Prípad mŕtvej barónky

 

Antónia de Andricky bola dcérou bohatého baróna Andrického. Zamilovala sa do mladého zemana, ktorého meno sa nedochovalo. To sa však nepáčilo jej otcovi, ktorý mal vyššie ambície a svadba jeho dcéry s nejakým „sedmoslivkárom“ do nich nezapadala. V hneve raz vyslovil osudnú vetu: „Radšej ťa chcem vidieť mŕtvu, než vydatú za takého žobráka.“

To sa mu vzápätí promptne vyplnilo. Antónia klesla bez ducha na zem. Privolaný lekár potvrdil smrť, a tak 1. júna 1796 mali mladú grófku pochovať. Mŕtvola však mala podozrivo živú farbu a ohybné prsty. To vzbudilo isté podozrenie a pobúrenie medzi ľuďmi, ktorí neverili, že dievčina je mŕtva.

 Preto starosta mesta a rektor piaristov zvolili kompromis. Mŕtvu nepochovali v krypte, ale uložili v otvorenej truhle na chodbe krypty. Keďže na druhý deň sa stav mŕtvoly nijako nezmenil, privolali murára a truhlu vloženú do pohrebného výklenku dali zamurovať. Tvár však mala stále zdravo ružovú farbu a prsty boli pohyblivé. O deň neskôr vraj fráter kostolník, ktorý chcel napísať na stenu výklenku meno pochovanej, počul hlas Antónie volajúcej o pomoc. Od strachu stratil vedomie. Mnísi, ktorí bezvedomého kostolníka našli, však z krypty nepočuli ani hlások. Považovali teda fantazírovanie kostolníka, ináč vraj veľmi bojazlivého človeka, za halucinácie a záležitosťou sa ďalej nezaoberali.

Dnes už asi nezistíme, čo je na tejto hrôzostrašnej historke pravda a čo si vyfantazírovala ľudová predstavivosť. Lepšie však asi bude kryptu barónky Andrickej neotvárať.

 

 

 

Spišský hrad

 

Filip mal dcéru Barborku a sestru Hedvigu. Hedviga musela strážiť svoju neterku Barborku lebo Filip išiel bojovať s Mikulášom vládcom Ľubovnianskeho hradu. Hedviga pri strážení Barborky sa zabudla lebo sa popritom zamilovala do Igrica Leška. Barborku uniesli Mikulášovi spojenci a dali ju nepriateľovi Mikulášovi ktorý ju zhodil z hradu k Filipovým nohám. Filip sa vrátil späť na svoj hrad aj spolu s mŕtvou Barborkou. Hedviga sa od smútku pomiatla a skočila z hradieb Spišského hradu. Od tých čias sa po nociach prechádza Hedviga bezruká a žalostne plače.

 

 

 

Alžbeta Bátoryová

 

Alžbeta Bátoryová bola krásna a vznešená žena. S pribúdajúcim vekom sa čoraz viac pozerala na seba v zrkadle. Chcela zistiť, či nemá na tvári a tele známky staroby. Raz pri jej česaní slúžka nechtiac vytrhla zopár vlasov. Alžbete sa to nepáčilo a udrela slúžku do tváre. Dievčine začala tiecť z nosa krv a padla na grófkinu tvár. Slúžku po tejto udalosti vykázala. Alžbeta si tvár utrela a v zrkadle uvidela, že jej tvár vybledla akoby omladla. A tak ju napadla  myšlienka, ktorú mnohí z nás poznáme kúpanie sa v krvi z mladých dievčat a zachovanie si svojej mladosti. Myšlienka nebola ďaleko k činu. Prvou obeťou bola tá nešťastná dievčina, ktorá grófku česala. Nádobu na kúpeľ plnilo oddaného služobníctvo a najmä Ficko. Obetí bolo čoraz viac, zdokonalili sa techniky mučenia a získavania krvi. Zazdalo sa jej služobníctvo lenivé, a tak si dala priniesť z ďalekého Norimberku železnú pannu. Jej tvár bola krásna ženská s drevenou schránkou. Na krku mala perlový náhrdelník. Keď pani poslala dievčatá, aby jej podali náhrdelník z panny, tá ich moc zovrela, uzavrela do svojich útrob a  bokov jej vyšli ostré oceľové hroty. A krv už stekala do pripravovaného kúpeľa. Alžbetu zatvorili doživotne na Čachtickom hrade. Vraví sa že bola zamurovaná do jeho vonkajšieho múra kde dostávala jesť úzkym otvorom a príbuzní obetí chodili na ňu pľuť. Miesto je dodnes na hrade dobre viditeľné.


 

 

Povesť o Jánošíkovej pästi

 

Cestou z Ružomberka, neďaleko Liskovskej jaskyne, uvidíte stáť veľký vápencový balvan v podobe zaťatej päste – Skalná päsť. O tejto skale kolujú rôzne povesti. Jedna pochádza z dôb, keď Jánošík so svojou družinou chodili po slovenskom kraji. Bolo to veru už veľmi dávno, keď sa jedného slnečného rána začiatkom jesene Ďurko Jánošík i s celou svojou družinou poberal z Oravského Podzámku smerom na Kráľovu hoľu. Zavčas rána, keď ešte ani zore dobre nevyšli, už sa družina poberala poza zámok Likava a zišla až na temeno vrchu Mnícha. Tu zrazu horou zaznel ostrý hvizd. Hôrny chlapci hneď porozumeli, že je to signál ich predvoja, ktorý musel pobadať niečo podozrivé. Na to Jánošík i s družinou prešli pozorne na úbočie. Odtiaľ zbadali, že dolu po ceste popod Mních sa približuje panský koč s dvoma pánmi a za nimi skupina jazdcov. Keď sa koč so sprievodom natoľko priblížil, že sa dali poznať osoby, veľké bolo prekvapenie hôrnych chlapcov. V koči sedel rozvalený barón Révay a pri ňom jeho pobočník. Sprevádzalo ich asi pätnásť ozbrojených hajdúchov, ktorý im boli tiež známi, lebo mali s nimi už neraz dočinenia.

Barón bol známy ako nemilosrdný trýzniteľ ubiedeného ľudu a bol ich úhlavný nepriateľ. Jánošík vydal okamžite rozkaz: „Hrajnoha, Uhorčík, zastaviť koč, ostatní odzbrojiť hajdúchov a všetkých poviazať! Nechcem, aby bol niekto zabitý!“ A už sa chlapci rútili s krikom zo svojho úkrytu na nič netušiacu skupinu. Révay a jeho pobočník v prvej chvíli nepochopili, čo sa deje a kým prišli k sebe, boli už poviazaní. Jánošík stojaci na briežku všetko pozoroval. Keď videl v rukách niekoľkých hajdúchov šable, hodil sa ako drak medzi bojujúcich. Pod údermi jeho oceľových pästí sa čoskoro váľalo po ceste niekoľko ohúrených hajdúchov.

Takto Jánošík predišiel krviprelievaniu, čomu sa i sám potešil, lebo nerád videl krv. Potom sa spýtal vydesených pánov: „Poznáte ma?“ Révay vo svojej známej spupnosti odpovedal: „Poznáme, padúch sedliacky! To si odpykáš!“ Jánošík nepohol ani brvou a pokojne mu odpovedal: „Vaša milosť, vy ste na príčine tomu, že som padúch a čo sa týka môjho rodu, som pyšný, že som sedliak. Lebo vedzte, keby nebolo sedliakov, ktorí na vás pracujú, tak by ste pre svoje pohodlie a lenivosť hladom pokapali. A teraz, aby ste pamätali na tento deň, okúsite len to, čím ste vy trýznili môj rod, svojich poddaných!“

Jánošíkovi chlapci zdrapili pána baróna a vyvliekli ho na úpätie hory nad cestou. Tam na vyvalenom pni ho štyria mocne uchopili za ruky a nohy a Hrajnoha mu hrubou haluzou vyplatil päť a dvadsať palicou. Omdletého baróna odniesli do koča, kde ho prebrali studenou vodou. Potom Jánošík povedal: „A teraz pôjdete všetci nazad, odkiaľ ste prišli. Viem, že ste sa ponáhľali na zasadnutie zemepánov do stoličného domu v Mikuláši. V kaštieli svätej Žofie vás síce s údivom budú vítať, ale vás opatria, pokiaľ prídu po vás z vášho kaštieľa z Považia.“

Potom Hrajnoha oslovil Jánošíka: „Kapitán náš, tento deň si sa preslávil a nám všetkými ho spravil pamätným. Svojim múdrym rozhodnutím si zabránil krviprelievaniu, ochránil životy svojich kamarátov a potrestal Révaya. To bol čin, na ktorý nikdy nezabudneme. Na jeho pamiatku tu hľa, do tejto skaly, pod ktorou sa to všetko odohralo, vykrešeme šabľami našich nepriateľov veľkú zaťatú päsť. Bude tu večne stáť ako symbol tvojej sily a odvahy.“ Povesť hovorí, že bola z balvana pod Mníchom vytvorená veľká päsť, ktorej sa páni báli a ktorá je ešte aj dnes pamiatkou na legendárneho hrdinu ubiedeného ľudu Jura Jánošíka.

 

 

 

Zopakujte si:

 

  1. Vysvetlite znaky povesti.

  2. Aké druhy povestí poznáte?

  3. Prerozprávajte aspoň jednu povesť zo svojho regiónu, ktorú poznáte.


 

Použitá literatúra:

 

Petríková, D. a kol.: Literárna výchova pre 5. ročník základných škôl.Litera, Bratislava 1997. ISBN 80-85452-87-1

http://slovenskepovestikdebolotambolo.webnode.sk/news/zelezna-panna-alzbety-batoriovej-/
http://slovenskepovestikdebolotambolo.webnode.sk/news/spisky-hrad/
http://www.trencin.sk/povesti#studna_lasky

http://www.slovakiasite.com/sk/povesti3.php

Súkromné materiály autorky 



otestujte sa
 
Hodnotenie:
Hviezdičky: 3
Hodnotené: 67x

Späť
 
Máte pripomienky k maturitným okruhom? Napíšte nám

odporúčame