Materiály vypracovali učitelia základných a stredných škôl.
nevhodný a nelegálny obsah
 
Rýchla navigácia:      

Slovenské povstanie 1848/49

Dátum pridania: 09. 08. 2010 10:23
Autor príspevku: Admin
Zobrazené: 12391x

Novinka:

Stále pridávame ďalšie a ďalšie témy, tak neváhajte a inšpirujte sa našimi učivami :)
Maya
maja
 

reklama

 
Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

 
 
Snaha odstrániť prežitky feudalizmu, ktoré bránili kapitalistickému vývoju, nespokojnosť s politickým usporiadaním po Viedenskom kongrese a s absolutistickým zriadením ako takým, vzrast národného cítenia (hlavne u utláčaných národov Habsburskej monarchie), národné požiadavky Talianov a Nemcov, sociálne konflikty a nepokoje a tiež neúroda predchádzajúcich rokov,to všetko viedlo ku vzniku revolučnej vlny, ktorá sa v rokoch 1848/49 prevalila Európou.

V Rakúsku sa revolúcia začala 13. marca vo Viedni, kde sa konalo masové zhromaždenie za ústavu, ktoré prerástlo do boja medzi obyvateľstvom a vojskom. Cisár Ferdinand I. reagoval na nepokoje prepustením nenávideného kancelára Metternicha, zrušením cenzúry a sľubom vydania ústavy.

 
Cisár Ferdinand I.


Tieto ústupky na čas upokojili viedenských povstalcov, zároveň však povzbudili uhorskú opozíciu pod vedením Lajosa Kossutha, aby predložila Viedni svoje požiadavky. 11. apríla cisár tieto požiadavky schválil: Uhorsko sa stalo dedičnou konštitučnou monarchiou, získalo väčšiu autonómiu, moc uhorského kráľa bola obmedzená a bolo zrušené poddanstvo (týkalo sa to však len roľníkov na tzv. urbárskej pôde). Závažným problémom Uhorska bola národnostná otázka. Nemaďarské národy, v ktorých rovnako ako u Maďarov prebiehal od konca 18. storočia národno-emancipačný proces, nedostali záruky národných práv, ba priam naopak, väčšina rozhodnutí uhorského snemu pomáhala uviesť do praxe teóriu o národnostne jednotnom Uhorsku. Maďarskí politici odmietali, s výnimkou Chorvátov, uznať ostatným národom Uhorska právo podieľať sa na uhorskej politike a ich návrhy považovali za nezlučiteľné so záujmami krajiny.


Ľudovít Štúr


Predstavitelia slovenského národného hnutia nesúhlasili s odmietavým postojom vodcov uhorskej revolúcie k riešeniu národnostnej otázky Uhorska. Preto po celom Slovensku organizovali národné zhromaždenia a spisovali petície s národnými požiadavkami, ktorých adresátom bola uhorská vláda. 11. mája 1848 bol v Liptovskom Mikuláši prijatý slovenský revolučný štátoprávny program – Žiadosti národa slovenského, v ktorých Slováci žiadali uznanie a zabezpečenie slovenskej samobytnosti a demokratizáciu pomerov v Uhorsku.

 
Jozef. M. Hurban


Reakciou uhorskej vlády na revolučný pohyb medzi Slovákmi bolo vyhlásenie stanného práva a vydanie zatykača na Štúra, Hurbana a Hodžu, čo viedlo k rozchodu predstaviteľov Slovákov s maďarskou revolúciou. Štúr, Hurban a Hodža ušli pred zatykačom do Čiech, kde sa zúčastnili Slovanského zjazdu, ktorý sa konal v Prahe v dňoch 2.-12. júna 1848, ako aj bojov na pražských barikádach. Slovenskí vodcovia nadviazali kontakty s Chorvátmi a vojvodinskými Srbmi a dali si za cieľ zorganizovať spoločné ozbrojené vystúpenie, ktoré by donútilo uhorskú vládu rešpektovať národnostné požiadavky nemaďarských národov Uhorska.


Michal M. Hodža


Na prelome augusta a septembra 1848 sa z iniciatívy českých vojenských odborníkov Františka Zacha a Antonína Bloudka začal vo Viedni organizovať slovenský dobrovoľnícky zbor. 16. septembra 1848 vznikla vo Viedni Slovenská národná rada – prvý slovenský politický orgán v moderných dejinách. Na jej čele stáli a rozhodujúce právomoci mali Ľ. Štúr, J.M. Hurban a M. M. Hodža. Ďalšími členmi boli českí vojenskí velitelia A. Bloudek, F. Zach a B. Janeček, tajomníkmi boli B. Nosák a D. Bórik. Vo Viedni sa konal i nábor dobrovoľníkov do slovenského vojska. S vedomím viedenskej vlády uskutočnila SNR v septembri 1848 vojenskú výpravu na Slovensko (tzv. septembrové povstanie). Z Viedne prešlo asi 500 dobrovoľníkov smerom na južnú Moravu a odtiaľ k západoslovenským hraniciam. Začiatok povstania sa sústredil najmä na myjavský a brezovský kraj. Pôvodne SNR plánovala obsadiť centrum územia - Turiec, odkiaľ by sa povstanie postupne rozšírilo na celé Slovensko. Nový plán vychádzal najmä z dôvodu, že na západnom Slovensku žili poväčšine národne prebudení obyvatelia, na kopaničiarov, ktorí tu bývali, sa nevzťahovalo nariadenie o zrušení poddanstva, čo mohlo byť ďalším z motivačných faktorov pre účasť v dobrovoľníckom vojsku, svoju úlohu zohrala i lepšia možnosť ústupu k hraniciam v prípade nezdaru vojenských operácií. Počas povstania sídlila SNR v dome pani Koléniovej, vdovy po evanjelickom farárovi, na Myjave.
 
 
Sídlo prvej SNR
Zdroj: http://www.muzeumsnr.sk/images/200000012-74138750d7/malydom.JPG


Povstanie sa oficiálne začalo 19. septembra 1848. Ľudovít Štúr v mene SNR vyhlásil na verejnom zhromaždení v Myjave samostatnosť Slovenska v rámci Uhorska (autonómiu) a vypovedal poslušnosť uhorskej vláde a jej úradom. Zároveň vyzýval Slovákov do boja za národné a sociálne práva. V druhej polovici septembra sa počet slovenských dobrovoľníkov zvýšil na 6 000. Najväčším víťazstvom dobrovoľníckeho vojska bolo obsadenie Brezovej pod Bradlom, kde dobrovoľníci úspešne odrazili útok nepriateľského vojska. Štúr aj po skončení revolúcie nazýval tento deň "dňom veľkého víťazstva Slovákov". Ďalšie vojenské akcie dobrovoľníkov počas septembrovej výpravy však už väčšie úspechy nepriniesli. Maďarské vojenské oddiely boli posilnené a zmenil sa aj postoj Viedne. Na Morave, kam sa dobrovoľnícke vojská po defenzíve utiahli, ich 28. septembra cisárska armáda odzbrojila.

 
Janko Francisci v uniforme slovenského dobrovoľníka
Zdroj: http://www.geocaching.sk/geocache-detail.php?id=471951
 

Jeseň 1848 znamenala rýchle a závažné zmeny v politickom dianí. V Budíne bol 28. septembra zavraždený cisársky komisár a hlavný vojenský veliteľ gróf Lamberg, čo viedlo cisára k zavedeniu stanného právo a rozpusteniu uhorského snemu. Radikálni Maďari vytvorili revolučný Výbor na obranu vlasti, ktorý plnil funkciu dočasnej uhorskej vlády. Po vypuknutí viedenskej revolúcie začiatkom októbra opustil panovník hlavné mesto a uchýlil sa do Olomouca. Počas týchto udalostí našlo svoje uplatnenie aj slovenské dobrovoľnícke vojsko. V tzv. zimnej výprave, ktorá prebiehala od decembra 1848 do februára 1849, tvorili dobrovoľníci samostatné stotiny v cisárskom vojsku, ktoré bojovalo proti maďarskému revolučnému vojsku. Zimnú výpravu tvorili dva dobrovoľnícke zbory. Na čele väčšieho a dôležitejšieho stál B. Bloudek. Pomáhal cisárskym jednotkám vytláčať zo slovenského územia maďarské vojsko generála Görgeyho a dobrovoľníkov L. Benického. Zbor pôsobil do apríla 1849 na východnom Slovensku. Jeho štáb mal asi 2000 mužov. Druhý, menší zbor pôsobil s približne 1000 mužmi v myjavskej oblasti. Jeho veliteľom bol najprv B. Janeček, od marca 1849 J. Francisci. Zbor vykonával len pomocné strážne, zásobovacie a opevňovacie práce. Koncom marca 1848 prešla maďarská armáda do ofenzívy a oba slovenské dobrovoľnícke zbory ustúpili s cisárskymi jednotkami na Moravu a do Bratislavy. Pri dobrovoľníckych zboroch pôsobili národní činitelia (Štúr, Hurban, Hodža, Daxner), ktorí na obsadených územiach hlásali potrebu vyčlenenia Slovenska z Uhorska. Svoju víziu formulovali aj ako tzv. marcový prosbopis, ktorý predložili novému cisárovi Františkovi Jozefovi I.

 
František Jozef I.


Prosbopis vychádzal z princípov austroslavizmu (politického programu, ktorý za najvýhodnejší štátny útvar pre malé stredoeurópske slovanské národy považoval habsburskú monarchiu) a rovnosti národov. Požadoval odčlenenie Slovenska od Uhorska a vytvorenie autonómneho útvaru – Slovenského kniežatstva – ktoré malo byť podriadené priamo viedenskej vláde a malo byť rovnoprávne s ostatnými krajinami monarchie. Kniežatstvo malo mať vlastný snem, vládu a verejnú správu. Prosbopis predložila 20. marca 1849 Františkovi Jozefovi I. 30-členná deputácia na čele s katolíckym farárom J. Kozáčkom.

 
Jozef Kozáček


Cisár v marci vydal oktrojovanú ústavu. Ústava okrem uznania niektorých občianskych práv posilnila viedenskú centralizáciu, vyhlásila spoločné rakúske občianstvo, právny a súdny systém, čím sa oslabilo nezávislé postavenie Uhorska. Preto 14. apríla, keď sa situácia na bojisku obrátila a začala sa vyvíjať v prospech Maďarov, vyhlásil uhorský snem samostatnosť Uhorska, na ktorého čelo sa ako guvernér postavil L. Kossuth. Cisár, ktorému sa pred očami rozpadala monarchia, uzavrel dohodu s ruským cárom Mikulášom I., ktorý mu prisľúbil vojenskú pomoc a vyslal do Uhorska intervenčnú armádu.

 
Cár Mikuláš I.


Za podpory ríšskeho ministerstva obrany sa v máji v oblasti Skalice a Bratislavy začali pod velením majora Lewartovského formovať oddiely slovenských dobrovoľníkov, ktoré sa zúčastnili tretieho slovenského ozbrojeného vystúpenia v revolúcii – tzv. letnej výpravy. Hoci nezasiahli do priamych bojov, po porážke maďarskej armády v bitke pri Világoši 13. augusta 1849 pôsobili v stredoslovenskej banskej oblasti, kde kryli tyl ruskej a cisárskej armády a odzbrojovali maďarské partizánske oddiely pôsobiace v stredoslovenských horách.

 
Bitka pri Világoši


Zbor tvorilo vyše 2000 dobrovoľníkov a podporovalo ho asi 4000 domobrancov, ktorí na obsadenom území obnovovali verejný poriadok a získavali verejnosť pre program odčlenenia Slovenska od Uhorska. Svoje snahy sa slovenskí národovci snažili podporiť i prostredníctvom tzv. petičného hnutia na jeseň 1849. Hnutie bolo reakciou na správy, ktoré prichádzali z rokovaní konferencie popredných politikov o budúcnosti Uhorska a jeho národov, ktorá prebiehala vo Viedni. Ukázalo sa totiž, že viedenská vláda, ovplyvňovaná predstaviteľmi maďarských konzervatívnych šľachtických kruhov, nie je ochotná rozdeliť Uhorsko a vyčleniť z neho Slovensko. Preto sa na výzvu redakcie Slovenských novín a Ľ. Štúra v septembri a októbri 1849 na západnom a strednom Slovensku konali zhromaždenia a schôdze, ktoré vysielali do Viedne deputácie s národnými požiadavkami. Hnutie vyvrcholilo spoločnou deputáciou, ktorú 7. októbra 1849 prijal panovník, a ktorá žiadala vyčlenenie Slovenska z Uhorska. Viedenská vláda však už rozhodla inak. Ako ústupok pre Slovákov vymenovala troch slovenských vládnych dôverníkov, Jána Kollára, Jána Hlaváča a Františka Hánricha, ktorí sa spočiatku so štúrovcami nezhodovali ani v postoji k novému spisovnému jazyku. Svoje funkcie zastávali do konca roku 1849, kedy ich úrad zanikol. Aby sa definitívne zbavila nepohodlných Slovákov, 21. novembra v Bratislave viedenská vláda slávnostne rozpustila slovenský dobrovoľnícky zbor, čím Slovákov pripravila o jedinú mocenskú oporu ich štátoprávnych ambícií. Slovensko obsadili cisárske vojenské jednotky a nádeje na riešenie slovenskej otázky definitívne pochovali v r. 1851 silvestrovské patenty, ktorými bola zrušená oktrojovaná ústava z r. 1849.

 
 
Otázky:
  1. Prečo sa predstavitelia slovenského národného hnutia rozišli s maďarskou revolúciou?
  2. Kde sa začali formovať prvé slovenské dobrovoľnícke jednotky?
  3. Kedy a kde bola vyhlásená prvá Slovenská národná rada?
  4. Vymenuj členov predsedníctva prvej SNR.
  5. Popíš zimnú výpravu slovenských dobrovoľníkov.
  6. Aká bola úloha slovenských dobrovoľníkov v tzv. letnej výprave?
  7. Aký bol výsledok slovenského vystúpenia v revolúcii 1848/49?


Zoznam použitej literatúry:
Kol. aut.: Dejiny Slovenska IV, Veda, vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1986
Kol. aut.: Dejiny Slovenska, AEP, Bartislava, 2000
Kol. aut.: Lexikón slovenských dejín, SPN, Bratislava 1997
www.wikipedia.sk,
www.stur.sk





Hodnotenie:
Hviezdičky: 3.2
Hodnotené: 781x


Späť
 
Máte pripomienky k učebným textom? Napíšte nám

odporúčame