Materiály vypracovali učitelia základných a stredných škôl.
 
Rýchla navigácia:      

Slovenská politika v 80. a 90. rokoch 19. storočia a začiatkom 20. storočia

Dátum pridania: 12. 07. 2010 16:30
Autor príspevku: Admin
Zobrazené: 15226x

Novinka:

Stále pridávame ďalšie a ďalšie témy, tak neváhajte a inšpirujte sa našimi učivami :)
Maya
maja
 

 

reklama

 
Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

 
 
V roku 1875 nastúpila v Uhorsku k moci liberálna vláda Kálmana Tiszu (vládla v rokoch 1875 -1890).

Kálman Tisza



Kálman Tisza (1830-1902) je rozporuplnou osobnosťou uhorskej politiky druhej polovice 19. storočia. V mladosti sa nadchol pre myšlienky uhorskej revolúcie a ako politik presadzoval hospodárske a spoločenské zmeny, ktoré mali Uhorsko vymaniť z feudálnej zaostalosti a pozdvihnúť ho na úroveň vyspelých európskych krajín. Preto podporoval industrializáciu krajiny; výstavbu tovární, budovanie železničnej siete, zreformoval daňový systém, skonsolidoval verejné financie, reformou verejnej správy vytvoril efektívnu centralizovanú vládu. Jeho meno sa však spája s politikou tvrdej maďarizácie a neúnosného národnostného útlaku, rovnako ako aj s posilnením vplyvu maďarskej vysokej šľachty na politický život krajiny. Ani vláda Kálmana Tiszu, ani vlády jeho nástupcov Wekerleho a Bánffyho, nerešpektovali národnostný zákon z r. 1868, ktorý (ak by sa dodržiaval) by dával aspoň aký-taký priestor keď už nie k rozvoju nemaďarských národností, tak aspoň k zabráneniu ich úplnej asimilácii. To však nebolo cieľom uhorských vlád. Manipuláciou volieb (voľby boli verejné, odohrávali sa za asistencie polície, na voličov, ktorých bolo aj tak málo, bol vykonávaný hrubý nátlak) sa im podarilo dosiahnuť, že do uhorského snemu roky neboli zvolení žiadni zástupcovia, preto r. 1884 vyhlásila Slovenská národná strana (tú po smrti Viliama Paulínyho-Tótha r. 1877 viedol Pavol Mudroň) politickú pasivitu a až do konca storočia sa nezúčastňovala na voľbách.


Pavol Mudroň

Zdroj: http://www.nasaadvokacia.sk/advokati/pavel_mudron2.jpg


Uhorské vládnuce vrstvy využívali túto pasivitu slovenského národného hnutia a od začiatku 80. rokov začali vykonávať koordinovaný maďarizačný tlak. Veľkú úlohu pritom zohrala brožúra zvolenského župana Bélu Grünwalda Felvidék z r. 1878.

Pod jej vplyvom vznikali v Hornom Uhorsku osvetové spolky, ktorých cieľom bolo šírenie maďarského jazyka a maďarského vlasteneckého ducha. Z týchto spolkov sa smutne preslávil najmä Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok (FEMKE), založený r. 1883 v Nitre. Spolok (finančne dotovaný štátom) zakladal v obciach so slovenskou väčšinou maďarské škôlky, ľudové knižnice a maďarské kultúrne spolky. Zadarmo rozdával učebnice v maďarčine, finančne motivoval učiteľov, ktorí sa zaslúžili o šírenie maďarčiny, organizoval kultúrne predstavenia i vzdelávacie kurzy propagujúce maďarský jazyk. Spolok vydával i vlastné noviny, no jeho činnosť sa nestretala so záujmom a časom bol nútený pozastaviť činnosť. V roku 1885 z iniciatívy vlády vznikol Uhorsko-krajinský slovenský vzdelávací spolok, ktorý svoju činnosť realizoval v slovenskom jazyku a za cieľ si nekládol otvorenú maďarizáciu, ale zvyšovanie duchovnej a mravnej úrovne slovenského ľudu. Jeho pôsobnosť bola predovšetkým na vidieku, no ani jeho činiteľom sa nepodarilo naplniť maďarizačné ciele a zabrániť českému vplyvu, ktorý sa na prelome storočí podieľal na oživení slovenského politického hnutia.

Po zániku Novej školy bola Slovenská národná strana jediným politickým predstaviteľom slovenského národného hnutia. Od r. 1884 sa však stiahla do politickej pasivity a národný život zostal roztrieštený v niekoľkých centrách. V Martine, kde vychádzali Národné noviny sa po zrušení Matice slovenskej ozývali hlasy o potrebe založiť inštitúciu, ktorá by sa (po skonfiškovaní matičných zbierok) okrem iného zaoberala aj zbieraním a opatrovaním národných literárnych pamiatok. Na podnet podpredsedu sa začalo uvažovať o postavení novej budovy. Správny výbor pre výstavbu Národného domu sa v Martine vznikol r. 1887 pod vedením advokáta a politika Matúša Dulu. Výbor požiadal slovenskú verejnosť o finančnú pomoc. Martinskí advokáti zostavili projekt stavby ako súkromno-podnikateľskú vec, čo znamenalo, že v prípade zákazu spolku sa nemohol jeho majetok (budova) zhabať, ako sa to stalo s prvou matičnou budovou.

 
Národný dom v Martine

Zdroj: http://infovekacik.infovek.sk/2007-oktober/mesta/divadlo.jpg


Od r. 1893 pôsobila v Martine i Slovenská muzeálna spoločnosť pod vedením Andreja Kmeťa. Spoločnosť združovala záujemcov o zbieranie, zhromažďovanie, odborné opatrovanie a sprístupňovanie pamiatok materiálnej a duchovnej kultúry Slovákov. Jej hlavným cieľom bolo založenie národného múzea, knižnice a organizovanie výskumnej vlastivednej a muzeologickej činnosti. Nahrádzala tiež činnosť zrušenej Matice slovenskej. Popri Martine sa centrum slovenského národného hnutia vytvorilo i v Trnave, kde už od r. 1870 pôsobil Spolok sv. Vojtecha, založený Andrejom Radlinským. Spolok vydával kalendáre, náboženské a vzdelávacie tlačoviny, pod vedením Martina Kollára tu vychádzali Katolícke noviny. Ďalšie centrum sa vytvorilo v Ružomberku, kde pôsobil vydavateľKarol Salva, ktorý v rokoch 1885-97vydával pedagogický časopis Dom a škola. Hlavnou úlohou tohto časopisu boli akcie za zachovávanie a udržiavanie zvyšku základných slovenských konfesionálnych škôl, v ktorých sa ešte, aj to nie všade, udržala ako vyučovacia reč slovenčina. Dom a škola patril medzi časopisy, ktoré u nás propagovali česko-slovenskú vzájomnosť. Pre svoj postoj ku konzervatívnym národným kruhom v Martine upadol do nemilosti predstavenstva Slovenskej národnej strany, vedenej Svetozárom Hurbanom Vajanským. Salva bol i redaktorom Priateľa dietok - detského časopisu, ktorý vychádzal v Martine. Salva sa tiež pokúšal vytvoriť v Ružomberku nové národné stredisko opozičné proti Martinu, reprezentované aj literárnym časopisom Slovenské besedy.

Nepriaznivá národnostná situácia v Uhorsku sa zhoršila po podpísaní dvojspolkového spojenectva medzi Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom r. 1879. Silnejší nemecký partner zasahoval do vnútorných záležitostí Rakúsko-Uhorska a podporoval centralizačné a maďarizačné snahy uhorských vládnucich vrstiev. Východisko z neľahkej situácie hľadali predstavitelia nášho národného hnutia v spojenectve s ostatnými slovanskými národmia v spolupráci s utláčanými nemaďarskými národnosťami Uhorska.

Svetozár Hurban Vajanský

Zdroj: http://zlatyfond.sme.sk/galeria/autor/46/vajansky1.main.jpg

 
Martinské centrum na čele so Svetozárom Hurbanom Vajanským upieralo svoje nádeje na Rusko (Vajanského zbierka Tatry a more) ako na najmocnejší slovanský národ. Toto pasívne očakávanie vyslobodenia zo strany silnejšieho partnera nazývame politickým mesianizmom. Fenomén politického mesianizmu bol v slovenskej politike prítomný až do prvej svetovej vojny. Reálnejšie bolo spojenectvo s českým národom, ktorý mal v rakúskej časti monarchie neporovnateľne lepšie možnosti národného rozvoja ako Slováci. Medzi českou inteligenciou sa vytvorila silná skupina tzv. slovakofilov (Rudolf Pokorný, Alois Jirásek, Rudolf Pilát, Josef Rotnágl, Karel Kálal), ktorí upozorňovali českú verejnosť na násilnú maďarizáciu v Uhorsku a organizovali pomoc pre Slovákov.

Stáli pri založení Detvana (1882), slovenského akademického spolku v Prahe, ktorý veľkou mierou prispieval k rozvoju národného povedomia slovenských študentov a oboznamoval českú verejnosť so slovenskou kultúrou a so slovenským životom. 7. mája 1896 v Prahe členovia spolku Detvan a českí slovakofili založili Česko-slovanskú jednotu, ktorá mala za cieľ posilniť slovanské povedomie Čechov a Slovákov. Jej trojtisícová členská základňa však bola tvorená prevažne Čechmi a iba 150 Slovákmi. Úlohou jednoty bolo organizovanie česko-slovenskej spolupráce a českej pomoci Slovensku. Hoci slovakofili zohrali pri obrane slovenského národa pozitívnu úlohu, objavovali sa u nich už prežité a nerealizovateľné snahy o návrat k literárnej a jazykovej jednote Čechov a Slovákov, ktoré v českej verejnosti pretrvávali i počas prvej ČSR. Výsledkomspolupráce nemaďarských národov Uhorska bol Národnostný kongres, ktorý sa konal v auguste 1895 v Budapešti. Bola to najväčšia spoločná akcia Slovákov, Srbov a Rumunov. Z vyše 600 delegátov kongresu bolo asi 200 Slovákov, ktorých viedol P. Mudroň. Kongres odmietol veľkomaďarskú ideu, žiadal zrušiť národnostný zákon, uzákoniť rovnosť národov, úradovanie v obciach a župách v materinských jazykoch, školskú a cirkevnú autonómiu pre každú národnosť, vymenovanie ministra za každú národnosť, zavedenie všeobecného volebného práva, dodržiavanie základných občianskych práv. Kongres zvolil 12-členný národnostný výbor, ktorý mal koordinovať spoluprácu utláčaných národov Uhorska a informovať domácu i svetovú verejnosť o národnej situácii v krajine. Kongres vzbudil v zahraničí značný ohlas, na čo vláda zareagovala zvýšeným prenasledovaním nemaďarských politikov. Uhorská vláda využila na zosilnenie národnostného útlaku aj tzv. milenárne oslavy (oslavy tisícročného príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny); okrem iného r. 1898 vstúpil do platnosti zákon, podľa ktorého obce mohli mať len jeden úradný názov, čo v praxi spôsobovalo pomaďarčovanie názvov miest a obcí.

Koncom 19. storočia dochádza pod vplyvom hospodárskych a spoločenských zmien (vnútropolitická kríza v Habsburskej monarchii, oslabenie dualistického systému, vzrast napätia medzi oboma časťami monarchie) k oživeniu slovenského národného hnutia a zároveň k jeho diferenciácii. Mladá, nastupujúca generácia národovcov odsudzovala politickú pasivitu a naivnú orientáciu na Rusko, ktorú presadzovali predstavitelia SNS v Martine.

Dochádza k aktivizácii slovenských katolíckych vzdelancov, ktorí našli svoje pôsobisko v novovzniknutej Uhorskej ľudovej strane. Táto strana sa orientovala na prácu medzi ľudom a na zakladanie hospodársko-sociálnych a nábožensko-kultúrnych spolkov a v národnostnej otázke spočiatku zaujímala zmierlivý postoj, čím si získala podporu slovenského národne uvedomelého kléru. V r. 1897 začali slovenskí kňazi združení v strane vydávať pod vedením Antona Bieleka a Andreja HlinkuĽudové noviny.

 
Andrej Hlinka


Zdroj: http://cestopisy.files.wordpress.com/2009/11/andrej_hlinka1.jpg?w=203&h=300


Keď Hlinka r. 1898 neúspešne kandidoval s programom Uhorskej ľudovej strany v ružomberskom okrese, pod dojmom nesplnených sľubov sa so stranou v roku 1901 rozišiel a stal sa členom vedenia Slovenskej národnej strany. Spolupracoval i s Vavrom Šrobárom a skupinou okolo časopisu Hlas, ale aj s Milanom Hodžom, ktorý sa stal zakladateľom slovenského agrárnického hnutia. V r.1905 sa zúčastnil prvého pokusu o založenie Slovenskej ľudovej strany, ktorá vystúpila s programom všeobecného a rovného volebného práva, zrušenia liberálnych cirkevných zákonov, uplatňovania národnostného zákona, boja proti úžere a vysťahovalectvu.


Vavro Šrobár

Zdroj: http://img.ihned.cz/attachment.php/13691860/tuv35BE7GHIJLMNOklQcdefpqrxy0T29/cernova_vavro_srobar_vv.jpg


Vzorom pre slovenskú mládež študujúcu v Prahe bol profesor Tomáš G. Masaryk. Skupina združená okolo časopisu Hlas (mesačník pre literatúru, politiku a sociálne otázky)kritizovala pasivitu a politickú prax martinského vedenia Slovenskej národnej strany a jeho konzervatívnosť. Predstavitelia hlasistického hnutia, lekári Vavro Šrobár a Pavol Blaho sa usilovali o politickú aktivizáciu hlavne prostredníctvom drobnej práce medzi ľuďmi, ktorých sa vrátane robotníckej triedy snažili vtiahnuť do boja za slovenské národné záujmy.


Pavol Blaho

Zdroj: http://www.uniag.sk/SKOLA/POLNOHOSP/pol52/clanky/blaho67.jpg


Formulovali literárny, politický a ekonomický program mladej slovenskej inteligencie a boli i aktívnymi iniciátormi česko-slovenskej spolupráce. Boli stúpencami československej národnej jednoty, obhajovali užitočnosť spolupráce s Čechmi, spolupracovali s Českoslovanskou jednotou.
 
V r. 1890 vzniká v Uhorsku Sociálnodemokratická strana, ktorá mala širokú členskú základňu i medzi slovenskými robotníkmi pracujúcimi v Budapešti. Práve medzi nimi aktívne vystupoval Emanuel Lehocký, zakladateľ neskoršej Slovenskej sociálnodemokratickej strany (1905), bratislavského robotníckeho vzdelávacieho spolku Napred a vydavateľ týždenníka Slovenské robotnícke noviny (od r. 1904).

V r. 1901 SNS obnovila volebnú aktivitu a vo voľbách do uhorského snemu s programom rešpektovania národnostného zákona a zavedenia všeobecného volebného práva získala 4 poslanecké miesta.

Snahy o spoločné vystupovanie nemaďarských národností, predovšetkým o zvolanie druhého kongresu nemaďarských národností na prelome storočí, boli zmarené uhorskou vládou a spolupráca Srbov, Rumunov a Slovákov tak pokračovala len vo forme študentského hnutia. Okrem iných sa v ňom angažoval budúci agrárnik Milan Hodža, ktorý medzi prvými upozorňoval na nedostatky národnostného kongresu, spočívajúce v obchádzaní hospodárskeho programu.


Milan Hodža

Zdroj: http://www.czsk.net/svet/obrazky/hodza2.jpg


Hodža začal v r. 1903 vydávať časopis Slovenský týždenník, v ktorom propagoval myšlienky spolupráce utláčaných národov Uhorska.

V r. 1905 sa voľby do uhorského snemu konali v mimoriadne vypätej situácii, keď medzi sebou súperila promonarchistická strana premiéra Štefana Tiszu a tzv. národná koalícia vedená Stranou nezávislosti, ktorej cieľom bolo postupné osamostatnenie Uhorska od Habsburskej monarchie. Voľby sa skončili víťazstvom národnej koalície. Z 11 slovenských kandidátov boli napokon zvolení len dvaja: Milan Hodža, ktorý kandidoval za SNS a katolícky kňaz František Skyčák. Z aktivity M. Hodžu však na sneme desiati nemaďarskí poslanci vytvorili tzv. Snemovú národnostnú stranu, ktorá si za hlavný cieľ určila boj za všeobecné hlasovacie právo. V záujme dosiahnutia tohto cieľa Hodža nadviazal spoluprácu i s českými politikmi i so slovenskými sociálnymi demokratmi.

Víťazstvo národnej koalície prinieslo prehĺbenie politickej krízy v Uhorsku, čo napokon viedlo k vypísaniu ďalších volieb v r. 1906. V týchto voľbách Slováci získali siedmich poslancov (Pavol Blaho, František Jehlička, Martin Kollár, František Skyčák, Ferdiš Juriga, Milan Hodža a M.M. Bella), čo bolo najviac v dejinách uhorského snemu. Nová vláda Alexandra Wekerleho (1906-10) hneď po nástupe k moci začala na sneme presadzovať zosilnený represívny kurz proti národnostiam. Hlavnými aktérmi vrcholiacej maďarizácie boli okrem premiéra Wekerleho minister vnútra Gyula Andrássy a minister kultu a školstva Albert Apponyi.


Albert Apponyi

Zdroj: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/4/45/Laszlo_-_Count_Albert_Apponyi.jpg/225px-Laszlo_-_Count_Albert_Apponyi.jpg


V r. 1907 dal Apponyi na sneme odhlasovať školské zákony 26/1907 a 27/1907, ktorých uplatňovanie malo viesť k úplnému pomaďarčeniu zvyšku nemaďarských škôl, a tak i k zrýchlenému pomaďarčeniu nemaďarských národností. Zákony zakazovali učiteľom zúčastňovať sa na národnom živote, výška ich platu bola podmienená výsledkami vlasteneckej výchovy, mohli sa používať len schválené učebnice. Po dokončení štvrtého ročníka mali žiaci ovládať maďarčinu slovom i písmom. V dôsledku maďarizácie prudko poklesol počet škôl, kde sa vyučovalo po slovensky z 1115 v r. 1890 na 241 v r. 1906; Apponyiho zákony prispeli k ďalšiemu zníženiu počtov slovenských škôl: v školskom roku 1913/14 bolo na Slovensku už len 2,2 % slovenských ľudových škôl z celkového počtu ľudového školstva v Uhorsku, ale aj v týchto školách sa po slovensky vyučovalo len 6-7 hodín týždenne. Meštianske, stredné a odborné školy so slovenským vyučovacím jazykom Slováci vôbec nemali.

V októbri 1907 na tvrdú maďarizáciu a brutálny národnostný útlak v Uhorsku upozornila svet Černovská tragédia.


Príčinou nešťastia bol spor o vysviacku nového kostola v Černovej, malej obci pri Ružomberku, z ktorej pochádzal A. Hlinka. Černovčania chceli, aby im kostol vysvätil práve Hlinka, ako miestny rodák, spišský biskup Alexander Párvy však Hlinku (za podporu V. Šrobára vo voľbách do uhorského snemu) suspendoval a na vysviacku vyslal farára z Likavy. 27. októbra 1907, keď mal byť kostol vysvätený, sa černovskí veriaci snažili zabrániť delegácii na kočoch a žandárom vstúpiť do dediny. Ružomberský slúžny dal príkaz na streľbu: výsledkom bolo 15 mŕtvych, 10 ťažko a 60 ľahko zranených. 38 veriacich sa dostalo do väzenia. Hlinku zastihla správa o udalostiach v Černovej na jeho prednáškovom turné po Čechách a Morave. Všade ho vítali ako hrdinu a martýra, no ani to ho neochránilo pred súdom, ktorý mu vymeral trest na celkom 27 mesiacov v Segedínskej väznici. Brutálny zásah uhorských žandárov v Černovej vyvolal veľké protesty v európskej dobovej tlači. Medzi významnými osobnosťami, ktoré protestovali bol francúzsky spisovateľ Viliam Ritter, anglický novinár a historik Robert William Seton-Watson, nórsky spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny Bjørnstjerne Bjørnson, českí poslanci rakúskeho parlamentu i predseda rakúskeho parlamentu. Černovská tragédia obrátila pozornosť svetovej verejnosti na vtedajší prístup k národnostiam v Uhorsku.

Pohreb obetí černovskej tragédie

Zdroj: http://www.cernova.sk/sublinks/pic_masakra/poh.jpg

Zatknutie ženy z Černovej

Zdroj: http://www.cernova.sk/sublinks/pic_masakra/bab.jpg

 
Po černovskej tragédii hľadali slovenskí politici pre svoju prácu oporu mimo Uhorska, pričom najúspešnejšie sa rozvíjala česko-slovenská spolupráca. Od r. 1908 organizovala Českoslovanská jednota každoročne v moravskom kúpeľnom meste Luhačovice česko-slovenské porady (nazývané aj snemy), na ktorých predstavitelia českej a slovenskej politickej, hospodárskej a kultúrnej elity hľadali možnosti prehĺbenia spolupráce a vzájomného zbližovania oboch národov. Diferenciácia slovenského politického tábora sa naďalej prehlbovala. Pre neujasnenosť politickej koncepcie, ako aj pre osobné nezhody medzi P. Blahom a V. Šrobárom sa dostalo do krízy hlasistické hnutie, ktorého hlavný tlačový orgán Hlas prestal r. 1904 vychádzať. Myšlienkami masarykovského realizmu sa inšpirovali vydavatelia časopisu Prúdy (vychádzal od r. 1909) a Slovenského denníka (od r. 1910), predstavitelia mladšej generácie tzv. pokrokárov (B. Pavlů, F. Houdek, A. Štefánek), ku ktorým sa neskôr pridali V. Šrobár a P. Blaho. Osobitnú kategóriu v slovenskej politike predstavoval Milan Hodža, ktorého následník trónu František Ferdinand d´Este ako jediného Slováka zaradil do svojho tímu poradcov, tzv.belvederského kruhu.

František Ferdinand d´Este

Zdroj: http://www.franzferdinand.cz/images/generalFF.jpg



Spoločným cieľom tohto zoskupenia bolo pripraviť program reformy monarchie, najmä silnejšiu centralizáciu štátu a jeho federalizáciu na etnickom princípe. Hodža spolu s rumunským politikom a svojím priateľom Júliusom Maniu (po vojne predseda rumunskej vlády) vypracovali elaborát, ktorý r.1911 odovzdali následníkovi trónu. V ňom sa okrem iného písalo o nutnosti vytvoriť spoločný štát európskych národov, ktorý by bol schopný obstáť v svetovej konkurencii.

Prehlbovania rozporov v slovenskom politickom tábore sa prejavilo relatívnym neúspechom vo voľbách do uhorského snemu r. 1910. Slováci získali len tri poslanecké miesta: pre Ferdiša Jurigu, Františka Skyčáka a Pavla Blaha.

Volebný neúspech a zostrenie medzinárodnej situácie viedli k ďalšiemu nárastu rozporov medzi predstaviteľmi slovenskej politiky, čo sa prejavilo v r. 1913 definitívnym rozštiepením národnej strany a vznikom Slovenskej ľudovej strany, ktorá sa pod predsedníctvom A Hlinku konštituovala na zjazde 29. júna 1913 v Žiline. Maďarizačný tlak však nevytváral podmienky pre bežný konkurenčný boj politických strán a smerov, práve naopak, nútil prirodzených protivníkov k spolupráci a jednotnému postupu. To sa prejavilo v marci 1914 na pohrebe Pavla Mudroňa, ktorý sa manifestáciou proti politike maďarských vládnucich tried; nad hrobom sa s Mudroňom rozlúčil P. O. Hviezdoslav. Nový predseda SNS Matúš Dula pri svojom nástupe do funkcie vyzval predstaviteľov národného života k vytvoreniu celonárodného reprezentačného orgánu. Na porade v Budapešti, ktorá sa konala 26. mája 1914 sa zišli zástupcovia všetkých smerov a uzniesli sa vytvoriť Slovenskú národnú radu, ktorá mala za úlohu koordinovať slovenské národné hnutie a zároveň ho reprezentovať navonok. Realizácii tohto projektu však zabránil sarajevská atentát a vypuknutie prvej svetovej vojny.

 
 
Otázky:

  1. Popíš maďarizačnú činnosť spolku FEMKE.
  2. Kde sa konal kongres nemaďarských národností Uhorska r. 1895?
  3. Spoluprácu s ktorým národom monarchie presadzovali hlasisti?
  4. K akému myšlienkovému smeru sa hlásili prúdisti?
  5. Aké boli príčiny černovskej tragédie?
  6. Čo zavádzali tzv. Apponyiho zákony?



Zoznam použitej literatúry:

Kol. aut.: Dejiny Slovenska IV, Veda, vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1986
Kol. aut.: Dejiny Slovenska, AEP, Bartislava, 2000
Kol. aut.: Lexikón slovenských dejín, SPN, Bratislava 1997
www.wikipedia.sk
www.osobnosti.sk


 



Hodnotenie:
Hviezdičky: 3.1
Hodnotené: 743x


Späť
 
Máte pripomienky k učebným textom? Napíšte nám

odporúčame