Materiály vypracovali učitelia základných a stredných škôl.
 
Rýchla navigácia:      

Slovensko v stredoveku - mestá, remeslá a obchod, baníctvo.

Dátum pridania: 04. 03. 2010 13:59
Autor príspevku: Admin
Zobrazené: 28966x

Novinka:

Stále pridávame ďalšie a ďalšie témy, tak neváhajte a inšpirujte sa našimi učivami :)
Maya
maja
 

reklama

 
Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

 

 

Pre stredovekú spoločnosť, kde mal na základe učenia o trojakom ľude, každý vopred určené miesto, boli mestá do určitej miery cudzorodým prvkom. Cudzorodým v tom zmysle, že v nich existoval pomerne demokratický spôsob samosprávy (ako hovorí i staré nemecké príslovie „Stadtluft macht frei“ mestský vzduch oslobodzuje) i v tom, že v nich vazalské vzťahy, tak typické pre zvyšok spoločnosti, nezohrávali takú dôležitú úlohu. Už v posledných obdobiach Rímskej ríše sa pod vplyvom rôznych politicko-hospodárskych okolností (barbarské vpády, nestabilná domáca politická situácia, postupný rozpad verejnej správy, nedostatok otrokov), život z miest sťahoval na vidiek, kde sa sústredil do obrovských, sebestačných veľkostatkov, ktoré prakticky neboli odkázané na dovoz tovaru a obchodovanie. Tento trend pokračoval aj v prvých storočiach po zániku Západorímskej ríše. Istú kontinuitu zaznamenali len mestá, ktoré existovali už v antickom období (Benátky, Marseille, Barcelona, atď.) a nadväzovali tak na svoju hospodársku, politickú a správnu funkciu.

 

V období raného stredoveku však politicko-správne úlohy plnila cirkev a jej štruktúra diecéz, ktorá na dlhú dobu nahradila starú správnu štruktúru rímsku a neskôr vytvárala novú na územiach, ktoré priamo nepatrili do Rímskej ríše. Na území Uhorska neexistovala priama kontinuita s Rímskou ríšou, a tak uhorské mestá vznikali dvoma spôsobmi: buď sa vyvinuli z významných remeselných a obchodných osád, ktoré vznikali pod väčšími hradmi, na križovatkách obchodných ciest, pri mýtnych a colných staniciach, riečnych brodoch a podobne, alebo ich zakladali kolonisti pozvaní panovníkom, prípadne iným zemepánom, na neosídlených, alebo riedko osídlených miestach (tento jav bol zvlášť častý po pustošivých tatárskych vpádoch v polovici 13. storočia, pri ktorých zahynulo množstvo obyvateľov a bolo ich treba nahradiť).

 

Trhovo-remeselnícke osady mestského charakteru vznikali na Slovensku už od počiatkov uhorského štátu, no mestá v právnom slova zmysle, teda také, ktorých obyvatelia sa na základe osobitných kráľovských alebo zemepanských privilégií odlišovali od ostatného obyvateľstva, vznikajú na území Slovenska až v druhej tretine 13. storočia. Na základe týchto výsad – mestských privilégií, získali obyvatelia miest (väčšinou kolonisti z nemeckých krajín, tzv. hospites, čiže hostia, ale aj domáci obyvatelia, tzv. populi) osobitné postavenie v uhorskej spoločnosti. Predovšetkým to znamenalo, že boli vyňatí z právomoci kráľovských županov a mali tak možnosť vytvorenia vlastnej samosprávy. Zo svojho stredu si volili predstaveného mestskej obce, richtára (z nemeckého Richter – sudca) a mestskú radu, ktorá okrem správnych úloh bola i prvostupňovým súdom pre mestskú komunitu. Významnejšie mestá (napr. Trnava, Bratislava, Nitra, Zvole atď.) mali vo svojej súdnej kompetencii všetky záležitosti, teda aj hrdelné zločiny, mestá menšieho významu (Jasov, Starý Tekov, Dobrá Niva atď.) také možnosti nemali a pri súdení ťažších zločinov musel byť prítomný župan alebo jeho zástupca.

 

Medzi ďalšie výsady mešťanov patrilo právo slobodne disponovať so svojim hnuteľným i nehnuteľným majetkom a právo slobodne sa sťahovať z miesta na miesto. Z iných práv treba spomenúť právo slobodnej voľby farára, rybolovu, poľovania, či ťažby dreva v mestskom chotári. Medzi najdôležitejšie hospodárske privilégiá patrilo právo konania slobodného trhu (trhové právo), na ktorom mešťania nemuseli platiť trhové poplatky, a naopak, mesto si mohlo ponechať poplatky, ktoré zaplatili iní. Ďalej mestá disponovali právom míľovým, právom skladu, atď. Medzi hlavné povinnosti mešťanov patrilo platenie pozemkovej dane, v prípade banských miest to bolo i odvádzanie predpísanej čiastky vyťaženej rudy do banskej komory. V prípade kráľovskej návštevy museli mestá zabezpečiť pohostenie a ubytovanie kráľa a jeho sprievodu a každoročne odovzdávali kráľovi novoročný dar. V zásade mestá delíme na kráľovské – tie čo vznikli na kráľovskej pôde a zemepanské – tie, čo patrili cirkevným alebo svetským feudálom. Hoci život v mestách bol určite slobodnejší a demokratickejší ako život poddanského obyvateľstva, mestská spoločnosť bola rovnako ako ostatná rozvrstvená a možnosť prechodu z jednej spoločenskej vrstvy do druhej nebola veľmi častá. Na čele mestskej spoločnosti stála najbohatšia vrstva – patriciát často ho tvorilo niekoľko významných zámožných rodín, ktoré ovládali mestskú samosprávu. Na Slovensku tvorili mestský patriciát hlavne významné rody nemeckých kolonistov. Ďalšie vrstvy tvorili stredne zámožní mešťania, obchodníci a remeselníci, ktorí sa podľa remesiel združovali do cechov (tie chránili záujmy svojich členov, obraňovali ich voči konkurencii cudzích majstrov, dbali na dodržiavanie kvality výrobkov, umožňovali zaškolenie učňov a tovarišov atď). Najnižšiu vrstvu tvorila mestská chudoba: slúžky a sluhovia, námezdní robotníci, bedári, žobráci, prostitútky.

 

Najstaršie zachované mestské privilégiá na slovenskom území boli udelené mestu Trnava v r. 1238. V približne rovnakom období získali mestské privilégiá i Krupina, Zvolen, Banská Bystrica. Osobitným prípadom je Bratislava, ktorá získala privilégium v r. 1291, to je však potvrdením staršieho, nezachovaného privilégia, pochádzajúceho najneskôr z druhej tretiny 13. storočia. V 14. storočí dosiahol mestotvorný proces mimoriadnu intenzitu. K predchádzajúcim 13. privilegovaným mestám z 13. storočia pribudlo nových 60, z nich však len niektoré dosiahli viac, než lokálny význam. Mestá sa postupne začali opevňovať hradbami, čo zvýšilo ich strategický význam pri obrane krajiny. Už v r. 1351 kráľ Ľudovít I. zaradil do kategórie slobodných kráľovských miest len tie, ktoré mali vlastné opevnenie. V mestách hľadali oporu panovníci, ktorí sa dostávali do sporov s odbojnou šľachtou a od miest dostávali nemalú finančnú ako i politickú výpomoc. Zvlášť sa o mestá opieral Žigmund Luxemburský, ktorý sa r. 1405 pokúsil tzv. Decretom minus vytvoriť kráľovský mestský stav.

 

Žigmund Luxemburský

 

Nárast hospodárskej sily miest sa prejavoval i v snahe získať pozemkové vlastníctvo v blízkom okolí, čo platilo hlavne pre vinohradnícke mestá (Košice, Trnava). Od tretiny 15. storočia sa zástupcovia miest začali pravidelne zúčastňovať na krajinských snemoch, spolu však mali len jeden hlas. Preto sa najvýznamnejšie mestá na ochranu svojich záujmov začali združovať do mestských zväzov. Najvýznamnejšie boli Zväz siedmych stredoslovenských banských miest – Heptapolis (Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Kremnica, Banská Belá, Pukanec, Ľubietová, Nová Baňa) a zväz východoslovenských miest Pentapolis (Košice, Levoča, Bardejov, Prešov, Sabinov).

 

Priemerný počet obyvateľov slovenských miest koncom stredoveku bol okolo 3000-3500 obyvateľov, najväčšie mestá boli Košice, Bratislava a Banská Štiavnica s vyše 5000 obyvateľmi. S mestským životom boli úzko späté remeslá a obchod. V počiatočných obdobiach uhorského štátu prevládalo naturálne hospodárstvo a remeslá plnili len druhoradú úlohu. Ich cieľom bola predovšetkým výroba a oprava poľnohospodárskych nástrojov a predmetov dennej potreby; prevládalo teda kováčstvo a hrnčiarstvo. Osobitnú úlohu plnili služobnícke osady, v ktorých žili remeselníci vyrábajúci tovar pre potreby kráľovského dvora. Tieto osady mali špeciálne názvy, z ktorých mnohé sa zachovali dodnes, napr. Kováčová, Včeláre, Medovarci, Štitáre atď. Na výmenu tovaru a obchodovanie slúžili trhy, ktoré sa konávali už v 11. storočí na križovatkách ciest, v podhradiach, pri riečnych brodoch, a na mieste ktorých vyrastali trhové osady, z ktorých sa postupne vyvíjali mestá. Osady sa nazývali podľa dňa konania trhov (Plavecký Štvrtok, Dunajská Streda...). Hoci hospodárstvo bolo prevažne naturálne, už od r. 1020 sa v Uhorsku razili mince.

 

Územie Slovenska križovali viaceré obchodné cesty, ktoré slúžili diaľkovému obchodu; ten bol na našom území prevažne v rukách Židov a Izmaelitov. Bratislava, ako významné stredisko obchodu, ležala na križovatke obchodných ciest Jantárovej, ktorá spájala Jadran s Pobaltím a Podunajská, ktorá spájala západnú Európu so západnou Áziou. Ako obchodná cesta slúžil i Dunaj. Tzv. Česká cesta spájala juhozápadné Slovensko s Moravou a Čechami, ako aj s Ostrihomom a Budínom. Zo Slovenska sa do zahraničia vyvážalo hlavne víno, orechy, sušené ovocie, dobytok, kone atď. Od 14. storočia sa okrem vína a dobytku vyváža i meď a železo. Dovážali sa remeselnícke výrobky a luxusný tovar. K rozvoju a špecializácii remesiel dochádza v súvislosti s príchodom kolonistov z vyspelejších nemeckých oblastí a vznikom miest. Hospodárska konjunktúra 14. storočia priniesla v mestách rozmach a špecializáciu remeselnej výroby. K starším známym remeslám sa pridávajú súkenníci, tkáči, kožušníci, obuvníci, kolári, sedlári, klobučníci, medikováči, zlatníci atď. Remeselníci sa začínajú organizovať: vytvárajú remeselnícke bratstvá, ktoré mali za úlohu ochranu obchodných záujmov, no plnili i sociálne (starostlivosť o vdovy a siroty po členoch bratstva, podpora starých a chorých členov) a náboženské úlohy. Tieto bratstvá sa neskôr transformovali na cechy. Tie chránili záujmy svojich členov, obraňovali ich voči konkurencii cudzích majstrov, dbali na dodržiavanie kvality výrobkov, umožňovali zaškolenie učňov a tovarišov a podobne. Najstarší doklad o organizácii remeselníkov v mestách na Slovensku pochádza z r. 1307 z Košíc.

Z polovice 14. storočia pochádzajú i cenové limitácie pekárenských, obuvníckych a mäsiarskych výrobkov z Bratislavy. Významným stimulom pre rozvoj remesiel bolo udeľovanie trhových výsad panovníkom, špeciálny význam mali výročné trhy – jarmoky, ktoré sa konávali v mestách ako Bratislava, Žilina, Bardejov, Košice, Zvolen, či Trenčín. S prvými cechmi sa stretávame v 15. storočí v mestách, v ktorých bola vysoká koncentrácia remeselníkov rovnakého zamerania. Vo väčších mestách bolo už viac samostatných cechov, ktorým ich predpisy (štatúty alebo artikuly) schvaľovala mestská rada. V 15. storočí mestá získavajú i funkciu stredísk peňažného hospodárstva.

 

Už od počiatkov uhorského kráľovstva zohrávalo významnú úlohu baníctvo. Dobývanie drahých kovov, zlata, striebra i železa umožňovali dostatočné zásoby týchto surovín na území Slovenska, ktoré sa na mnohých miestach nachádzali blízko pod povrchom zeme, čo uľahčovalo ich ťažbu. V tomto období prekvitalo i ryžovanie zlata vo vodných tokoch (Zlatno, Zlatníky). Koncom 12. storočia však dochádza k vyčerpaniu povrchových zásob a prechádza sa k hlbinnému dolovaniu (napr. Striebro v okolí Banskej Štiavnice). V období vlády Anjouovcov boli objavené nové ložiská, najvýznamnejšie sa nachádzali v okolí Banskej Štiavnice a Kremnice. Známym sa stal i spišský rudný revír (Smolník, Gelnica, Spišská Nová Ves). V oblasti Gelnice a Smolníka sa ťažila meď, v oblasti Spiša železná ruda. Banská Bystrica bola známa ťažbou medi, banskoštiavnický a kremnický revír poskytovali množstvá zlata a striebra. Množstvo vyťaženého zlata umožnilo kráľovi Karolovi Róbertovi od r. 1325 raziť zlaté dukáty – florény. Právo ťažby drahých kovov mali v Uhorsku šľachtické rody, inštitúcie i jednotlivci, ktorí ich získavali od panovníka. K základným výsadám banských miest patrilo právo vyhľadávať, dobývať a spracúvať určené nerasty. Banské právo v r. 1327 upravil kráľ Karol Róbert vydaním tzv. zemepanskej banskej slobody. Zavedením zemepanskej banskej slobody r. 1327 umožnil panovník zemepánom na svojich pozemkoch ťažiť rudu za podmienky, že mu odovzdajú banskú daň tzv. urburu, ktorá predstavovala 1/15 získaného kovu. Výber urbury mali na starosti dve banské komory (v Kremnici a Smolníku).

 

Produkcia drahých kovov na Slovensku začala klesať v druhej polovici 15. storočia. Viedli k nej sťažené podmienky pri ťažbe vo väčších hĺbkach, ako aj nedostatok kapitálu. Bohatý krakovský mešťan Ján Thurzo vtedy prišiel s možnosťou zavádzania čerpacích zariadení, ktoré na základe dohody so stredoslovenskými banskými mestami začal jeho podnik stavať od r. 1475. Thurzo si pri odvodňovaní baní uvedomil bohatstvo týchto rúd a chcel ich ovládnuť. V r. 1475 si ďalší krakovský banský podnikateľ, Juraj Thurzo prenajal takmer všetky banskobystrické bane na meď. V roku 1495 založili Ján a Juraj Thurzovci v spojení s podnikateľom Jakubom Fuggerom z nemeckého Augsburgu Thurzovsko-fuggerovskú obchodno-ťažiarsku spoločnosť. Spoločnosť postavila cestu do Turca a Thurzo vyplatil veno 200 000 zlatých kráľovnej Beatrix, aby tak získal hrad Zvolen a sedem banských miest na 20 rokov. Pripadlo mu i komorné grófstvo a mincovňa v Kremnici. Zisky z banského podnikania a z razenia menej hodnotných mincí však popudili proti podnikateľom šľachtu, porušovanie mestských privilégií zase banskobystrický patriciát. Preto r. 1525 kráľ prikázal skonfiškovať majetok Thurzovsko-fuggerovskej spoločnosti a po nástupe Habsburgovcov na uhorský trón prevzal r. 1546 mediarske podniky erár.

 

Ján Thurzo

 

Jakub Fugger

 

Značky medi vyrobenej Thurzovsko Fuggerovskou spoločnosťou

 

 

Otázky:

 

  1. Ako vznikali stredoveké mestá na Slovensku?

  2. Ktoré boli základné mestské privilégiá?

  3. Aké boli základné povinnosti mešťanov?

  4. Kedy vznikajú na Slovensku prvé cechy?

  5. Prečo panovníci hľadali oporu v mestách?

  6. Popíš banskú ťažbu v počiatkoch uhorského kráľovstva.

  7. Čo priniesla zemepánska banská sloboda?

 

 

Zoznam použitej literatúry:

 

kol.aut.: Dejiny Slovenska I., VEDA, vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1986

kol.aut.: Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava, 2000

Hečková, J.,Marci Ľ.,Slneková, V.,Nagy Z.: Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma, Nitra, 2007

Kučera, M.: Stredoveké Slovensko, Perfekt, Bratislava, 2002

 

 

 

 


 



otestujte sa
 
Hodnotenie:
Hviezdičky: 3
Hodnotené: 804x


Späť
 
Máte pripomienky k učebným textom? Napíšte nám

odporúčame