Materiály vypracovali učitelia základných a stredných škôl.
 
Nájdite nás na Facebook / oSkole.sk
 
nevhodný a nelegálny obsah
 
Rýchla navigácia:      

Novinka:

Maturanti, inšpirujte sa na našej stránke, aby ste zožali úspech pri maturitnom stole. Prajem veľa šťastia!
Maya
maja
 

Vývoj ekonomického myslenia

Dátum pridania: 15. 02. 2011 15:59
Zobrazené: 7358x

Vypracovala: Ing. Anna Mattová



Hlavné smery ekonomického myslenia od staroveku po raný novovek


Ekonomické myslenie sprevádza ľudskú spoločnosť od počiatku civilizácie. Aké staré je ľudstvo samo, také staré sú aj potreby ľudí a hospodárska činnosť zameraná na ich uspokojovanie.

Avšak ekonómia sa stala samostatnou vednou disciplínou až v 18. storočí. Odvtedy sa ekonomické myslenie rozvíja veľkou rýchlosťou.


Predhistóriu ekonómie ako vedy tvoria ekonomické názory starovekých mysliteľov antického Grécka, akými boli Xenofón, Platón, či Aristoteles a Ríma /Cicero, Seneca/. Xenofón vo svojom spise s názvom Oikonomikus /oikos = dom, domáce hospodárstvo, nomos = pravidlo/ rozoberal princípy rozumného hospodárenia domácnosti a zamýšľal sa nad významom poľnohospodárstva, ktoré je pre ľudí zdrojom obživy. Platón vyzdvihoval význam spoločného – verejného vlastníctva a deľby práce. Aristoteles zasa veril, že veľký význam pre spoločnosť má súkromné vlastníctvo, no zároveň za odsúdeniahodnú považoval snahu dosahovať ekonomický zisk.

 

Na myšlienky filozofov starovekého Grécka i Ríma v oblasti ekonomického myslenia nadviazalo v stredoveku aj učenie scholastikov. Rozvíjalo sa v období od 13. do 16. storočia. Scholastici sa snažili aplikovať náboženské princípy na svetský život a tak vytvoriť pravidlá hospodárskej činnosti v súlade s cirkevným učením. Najvýznamnejším predstaviteľom scholastiky bol taliansky mních Tomáš Akvinský. Vo svojom diele nadviazal na myšlienky Aristotela o význame súkromného vlastníctva a úžere. Zamýšľal sa nad určením spravodlivých cien, ktoré by boli v súlade s učením cirkvi. Nevysvetľoval ekonomickú podstatu tvorby cien, zameriaval sa len na ich morálnu stránku.


 

 

Merkantilizmus


Rozvoj ekonomickej teórie nastal až v 16. – 18. storočí. Od 16. do polovice 18. storočia sa najprv v Anglicku /T. Mun, J. Locke, J. Child,/ a potom aj vo Francúzsku /J.B. Collbert, A. Montchrétien/ rozšírilo učenie merkantilizmu. Jeho predstavitelia sa pokúšali vysvetliť základné princípy fungovania ekonomiky. Ich názory sa úzko spájali s hospodárskou politikou. Za základ bohatstva štátu merkantilisti považovali drahé kovy. Vyzdvihovali význam zahraničného obchodu, ktorý zabezpečoval príliv drahých kovov do národného hospodárstva v podobe platieb za vyvezené tovary. Merkantilisti odporúčali podporovať vývoz tovarov a minimalizovať ich dovoz, pretože ten z krajiny odčerpával drahé kovy. Podľa merkentilistov tvorcom ekonomického myslenia je štát, ktorý má aktívne zasahovať do ekonomiky.

 

Vo svojom vývoji merkentilizmus prešiel dvoma fázami:

 

  1. raný merkantilizmus /monetárny/ - snažil sa zamedziť vývoz drahých kovov z krajiny,

  2. rozvinutý merkantilizmus /manufaktúrny/ - zakladal sa na požiadavke, aby vývoz bol väčší než dovoz a na vyrovnaní salda t.j. aby do krajiny plynuli drahé kovy /aktívna obchodná a platobná bilancia.



 

Fyziokratizmus


V druhej polovici 18. storočia sa vo Francúzsku rozvinulo učenie fyziokratizmu. Fyziokrati odmietajú tézu merkantilistov o vzniku bohatstva v obehu a hľadajú jeho zdroj vo výrobe a to iba poľnohospodárstve. Podľa nich poľnohospodárstvo vďaka osobitnému postaveniu pôdy medzi výrobnými faktormi ako jediné vytvára tzv. čistý produkt. Ostatné odvetvia podľa ich názoru netvoria nové hodnoty, ale len spracúvajú produkty poľnohospodárstva. K hlavným predstaviteľom patrí F. Quesnay, ktorý ako lekár zdôrazňoval vzťah ľudskej spoločnosti k prírode a prirodzenému poriadku. Podľa neho národné hospodárstvo najlepšie funguje vtedy, ak štát rešpektuje slobodu hospodárskych subjektov a ich súkromné vlastníctvo. Voľná konkurencia najlepšie zabezpečí rast bohatstva jednotlivca a tým aj celej spoločnosti.


 

 

Klasická ekonómia


Vznik ekonómie ako vedy súvisí až s obdobím poslednej tretiny 18. storočia a to s učením klasickej ekonómie. K jej hlavným predstaviteľom patrili W. Petty, A. Smith, D. Ricardo, J.B. Say, J.S. Mill a ďalší. Spoločným znakom ich učenia bolo, že vychádzali z teórie pracovnej hodnoty, ktorej základy položil W. Petty Podľa nej hodnota tovarov závisí od množstva a kvality práce vynaloženej na ich výrobu. Klasická ekonómia za zdroj bohatstva považovala celkové množstvo vynaloženej práce a jej produktivitu. Podstatu výrobného procesu skúmala vo všeobecnosti. Zameriavala sa najmä na fungovanie národného hospodárstva ako celku a jeho vzťahy k ekonomikám iných štátov, rozvíjala makroekonomické teórie a teórie medzinárodného obchodu.

 

Hlavným predstaviteľom klasickej ekonómie bol Adam Smith /1723- 1790/. Vo svojom diele známom pod skráteným názvom Bohatstvo národov /Pojednanie o podstate a príčinách bohatstva národov – 1776/ zdôrazňoval, že hybnou silou každej ekonomiky je prirodzená povaha človeka – egoistu a jeho úsilie uspokojovať vlastné potreby. Presadzoval myšlienku hospodárskej slobody – liberalizmu, bol proti zásahom štátu do fungovania národného hospodárstva. Podľa neho trhová ekonomika funguje efektívne na základe pôsobenia akejsi „neviditeľnej ruky“ trhu. Stačí, ak je zabezpečená sloboda človeka, vlastníctva a podnikania. Štát má trhovú ekonomiku iba chrániť pred vonkajším nebezpečenstvom, udržiavať poriadok a spravodlivosť v krajine a produkovať verejné statky, ktoré súkromné podniky nie sú ochotné zabezpečovať.

 

Ďalším významným predstaviteľom klasickej ekonómie je David Ricardo. Jeho hlavným prínosom k rozvoju ekonomickej teórie bolo vysvetlenie pôsobenia zákona klesajúcich výnosov a vytvorenie teórie komparatívnych nákladov, ktorá sa stala základom teórie kamparatívnych výhod súvisiacej s medzinárodným obchodom a medzinárodnou deľbou práce.

 

Na ekonomické učenie A. Smitha nadväzuje v prvej polovici 19. storočia teória T. R. Malthusa a J. B. Saya a na učenie D. Ricarda teória J. S. Milla. Thomas Robert Malthus je autorom tzv. populačnej teórie, podľa ktorej počet obyvateľov sa zvyšuje rýchlejšie ako množstvo potravín či iných životných prostriedkov, z čoho podľa neho pramenia rastúce sociálne problémy vo svete.

 

Jean Baptiste Say rozvinul teóriutroch rovnocenných výrobných faktorov a dôchodkov, ktoré plynú ich vlastníkom /práca – mzda, pôda – renta, kapitál – zisk/. Vysvetlil pôsobenie tzv. Sayovho zákona trhov, podľa ktorého si ponuka automaticky vytvára dopyt.


Hlavným dielom Johna Stuarta Milla je dielo Zásady politickej ekonómie /1848/, ktoré patrilo k najuznávanejším v ekonomickej literatúre až do roku 1890, keď vyšla práca A. Marshalla Ekonomika. Hlavným prínosom k rozvoju ekonomickej teórie bolo tvrdenie, že hodnota sa nevytvára vo výrobe, ale je dané iba výmenným pomerom medzi tovarmi, určujú ju výrobné náklady.


 

 

Utopický socializmus


Od konca 16. storočia sa súbežne s predchádzajúcimi smermi rozvíjalo aj učenie utopického socializmu, ktoré kritizovalo nedostatky kapitalistickej spoločnosti, ktorá je založená na súkromnom vlastníctve kapitálu používaného pri slobodnom podnikaní. Predstavitelia tohto smeru presadzovali vytvorenie novej, podľa nich spravodlivejšej a morálnejšej spoločnosti, ktorá dokáže zabezpečiť sociálne istoty pre všetkých ľudí.


 

 

Marxová ekonomická teória


Na utopický socializmus, ale aj na klasickú ekonómiu v druhej polovici 19. storočia nadviazal Karol Marx /1818-1883/. Svoje ekonomické názory vyjadril vo viacerých prácach, predovšetkým však vo svojom najrozsiahlejšom, trojzväzkovom diele Kapitál. Jeho ekonomická teória vychádzala z teórie pracovnej hodnoty typickej pre klasickú ekonómiu. Marx ju však rozvinul a tvrdil, že pracovná sila vytvára vyššiu hodnotu, ako má sama /tá je daná výškou mzdy/. Vďaka tomu vlastníkovi podniku /kapitálu/ - kapitalistovi – ostane po odpočítaní miezd z tržieb z predaja tovarov viac peňazí, ako vynaložil na kapitál /prípadne prírodné zdroje/ použitý pri výrobe. Dnes sa v tejto súvislosti hovorí o zisku ako o legitímnom príjme vlastníka kapitálu. Podľa Marxa však ide o časť prebytku vytvoreného pracovnou silou, ktorý nazval pojmom nadhodnota. Tú si podľa neho neprávom privlastňujú kapitalisti, čím vykorisťujú robotníkov. Preto Marx zdôrazňoval, že je potrebné odstrániť vykorisťovanie sociálnou revolúciou. Táto téza sa stala základom myšlienok a skutkov V. I. Lenina a jeho nasledovníkov.


 

 

Neoklasická ekonómia


V 70. rokoch 19. storočia sa začala formovať neoklasická ekonómia, ktorá sa stala základom ekonomického myslenia vo väčšine vyspelých krajín až do 30. rokov 20. storočia. Na rozdiel od klasickej ekonómie sa viac zameriavala na mikroekonomické stránky hospodárskeho života. Neoklasická ekonómia vychádza z teórie hraničnej užitočnosti a Sayovho zákona trhu. Predstavitelia neoklasickej ekonómie skúmali princípy racionálneho rozhodovania a správania spotrebiteľov i  podnikov. Analyzovali faktory, ktoré ovplyvňujú ponuku, dopyt a ceny na jednotlivých trhoch.

 

Teoretickým východiskom neoklasikov bola teória hraničnej užitočnosti. Nahradili ňou teóriu pracovnej hodnoty, z ktorej vychádzala klasická ekonómia i Marx. Hodnota statkov podľa nich pramení z ich schopnosti uspokojiť ľudské potreby. Typickým znakom ich učenia bol subjektivizmus, ktorý dopĺňali hraničným /marginálnym/ prístupom. Hodnotu statku podľa nich určuje subjektívny pocit uspokojenia. K významným predstaviteľom neoklasickej ekonómie patrí A. Marshall, G. Hossen, K. Menger, J. B. Clark, V. Paretto a ďalší.


 

 

Keynesova makroekonomická teória


Obdobie po priemyselnej revolúcii bolo sprevádzané rýchlym ekonomickým rastom spojeným so zvyšovaním životnej úrovne, rozvojom manufaktúrnej výroby, rastom zamestnanosti a príjmov obyvateľstva. Preto si myšlienky hospodárskeho liberalizmu ľahko udržiavali stabilnú podporu až do 30. rokov 20. storočia, keď vypukla celosvetová hospodárska kríza. Tá si vynútila zásahy štátu do fungovania ekonomík.

 

Potrebu štátnej regulácie národného hospodárstva teoreticky zdôvodnil anglický ekonóm John Maynard Keynes. Na vzniknutú situáciu vo svetovom hospodárstve reagoval vo svojom diele Všeobecná teória zamestnanosti, úroku a peňazí /1936/. Výrazný pokles výroby a rast nezamestnanosti zdôvodnil vnútornou nestabilitou trhovej ekonomiky. Svojou teóriou efektívneho dopytu poprel Sayov zákon trhu. Podľa Keynesa úroveň a vývoj makroekonomických veličín nezávisia od výrobných možností národného hospodárstva, ale od kúpyschopného dopytu, a preto by štát mal podporovať jeho výšku.

 

Základom Keynesovej makroekonomickej rovnováhy je predpoklad rovnosti úspor a investícií. Keynes dospel k záveru, že prvkom, ktorý vnáša najväčšiu nestabilitu do ekonomiky sú investície. Ich výška zároveň ovplyvňuje mieru zamestnanosti, od ktorej závisí veľkosť kúpyschopného dopytu. Ak teda štát chce dosiahnuť vyrovnaný ekonomický rast, musí zabezpečiť stabilný vývoj investícií v ekonomike. Keynes ďalej skúmal, od čoho závisí sklon obyvateľstva k spotrebe a k úsporám. Zaoberal sa tiež závislosťou investícií od úrokovej miery. V súvislosti s úrokovou mierou skúmal vplyv peňazí na fungovanie národnej ekonomiky. Vypracoval teóriu preferencie likvidity, ktorou vysvetlil motívy ľudí, prečo uprednostňujú držbu peňazí pred ich investovaním. Podľa neho to súvisí s motívmi obehu, opatrnosti a špekulácie. Keynes pripisoval peniazom schopnosť ovplyvňovať dianie v reálnej ekonomike. Zvyšovanie množstva peňazí v obehu podľa Keynesa nemusí vždy viesť k inflácii. Vyššia ponuka peňazí pri rovnakom dopyte po nich znamená tlak na pokles úrokovej miery, čo stimuluje investičnú aktivitu v krajine. Podľa neho k inflácii dochádza až vtedy, keď sa naplno využívajú všetky jej výrobné kapacity. Tvrdil, že v podmienkach neúplnej zamestnanosti a nevyužitých kapacít väčšie množstvo peňazí v obehu vyvoláva nie infláciu ale ekonomický rast.

 

Podľa Keynesa má štát aktívne /pomocou nástrojov fiškálnej a monetárnej politiky/ zabezpečovať rast efektívneho dopytu a tým aj zamestnanosti a dôchodkov v ekonomike.

 

Názory Keynesa ovplyvňovali hospodársku politiku až do 70. rokov 20. storočia. Vtedy v mnohých krajinách vznikla dovtedy neznáma nákladová inflácia, pri ktorej zároveň rástla nezamestnanosť /rast cenovej hladiny bol spôsobený poklesom agregátnej ponuky spojeným s prepúšťaním zamestnancov/. Keynesová makroekonomická regulácia nedokázala tento jav vysvetliť.


 

 

Vývoj ekonomického myslenia od 70. rokov 20. storočia po súčasnosť


Neúspešnosť štátnych zásahov do ekonomiky vytvorila v 70. rokoch 20. storočia priestor pre vznik množstva nových ekonomických teórií. Vo vývoji ekonomického myslenia postupne dochádzalo k syntéze liberálnych názorov neoklasického prúdu ekonómie s keynesovskými názormi zdôvodňujúcimi potrebu zásahov štátu do ekonomiky. Z veľkého množstva moderných ekonomických teórií možno spomenúť dve celosvetovo známe teoretické koncepcie – monetarizmusekonómiu strany ponuky. Obe teórie patria medzi tzv. neokonzervatívne teórie, ktoré kritizujú zásahy štátu do ekonomiky a vyzdvihujú význam slobodného trhu. Východiskom monetarizmu bola kvantitatívna teória peňazí. Jej podstatu vyjadruje rovnica výmeny. Podstatou rovnice výmeny je, že pri danej úrovni cenovej hladiny a reálneho produktu ekonomiky treba v obehu zabezpečiť také množstvo peňazí, ktoré subjektom trhu umožní nakúpiť celú národnú produkciu. Každým nákupom sa tak odovzdávajú peniaze podnikom, ktoré z nich následne vyplácajú dôchodky vlastníkom výrobných faktorov. Tí ich znova môžu použiť na nákup ďalších tovarov. Peniaze teda v ekonomike neustále obiehajú. Čím častejšie sa v danom období použijú pri nákupoch, tým menej peňazí treba dať do obehu. Názory monetaristov reprezentoval predovšetkým Milton Friedman.

 

Ekonómia strany ponuky reagovala na jednostranne orientovanú keynesovskú teóriu efektívneho dopytu tým, že začala hľadať zdroje ekonomického rastu na strane agregátnej ponuky. K jej predstaviteľom patrí A. Laffer /autor Lafferovej krivky – vyjadruje vzťah medzi mierou zdanenia a veľkosťou príjmov štátneho rozpočtu. Predstavitelia ekonómie strany ponuky odporúčajú minimalizovať štátne zásahy do ekonomiky. Hospodársky rast by sa podľa nich mal stimulovať zjednodušením daňového systému a znížením sadzby dane.

 

 

 

Použitá literatúra:

J. Novák, R. Šlosár: Základy ekonómie a ekonomiky pre stredné školy, SPN, prvé vydanie 2008, ISBN 978-80-10-01346-3

 

 

 



Hodnotenie:
Hviezdičky: 2.6
Hodnotené: 449x

Späť
 
Máte pripomienky k maturitným okruhom? Napíšte nám

odporúčame