Nájdite nás na Facebook / oSkole.sk
 
nevhodný a nelegálny obsah
 
Rýchla navigácia:      
pridaj referát

Kto chytá v žite

Dátum pridania: 12. 12. 2010 19:58
Autor príspevku: barbie01
Zobrazené: 15402x

Jerome David Salinger

Americký prozaik. Narodil sa v New Yorku v obchodníckej rodine. Študoval na niekoľkých vysokých školách, absolvoval vojenskú akadémiu. Za druhej svetovej vojny bojoval v radoch americkej armády na európskom západnom fronte. V povojnovom období sa venuje literárnej činnosti.
Je autorom psychologických poviedok a románov (Deväť poviedok, Kto chytá v žite, Franny a Zooey, Zdvihnutie vysoko povalovaný trám, tesári, Seymour: Úvod, Hapworth 16, 1924 a iné.)

Kto chytá v žite
(The Catcher in the Rye)

Literárny útvar: psychologický román

Téma a idea: Generačná spoveď, v ktorej sa stretáva svet reálnej skutočnosti s romantickým snom. Rozpoltená osobnosť stredoškoláka, ktorý sám nevie, čo chce a má z toho všetkého zmätok, neznáša školu, ľudí – celý svet. Nechce sa zaradiť do spoločnosti, lebo ňou pohŕda. Nevie sa zaradiť do normálneho života, nechce zarábať peniaze na úkor druhých. Všetko je to o hľadaní a nachádzaní ľudských hodnôt.

Časové obdobie a prostredie: dej sa odohráva v priebehu dvoch predvianočných dní v neidentifikovateľnom roku na strednej škole v Pencey a v uliciach New Yorku.

Charakteristika postáv:
Holden Caufield
16 ročný študent, ktorého vyhodili už z tretej strednej školy Pencey v Pennsylvánii. Nie je hlúpy, len sa mu nechce učiť, ale o sebe rozpráva ako o „jedinom tupcovi z rodiny.“
Dosť pije a tiež fajčí. Má ešte dvoch súrodencov a mladšieho brata, ktorý umrel na leukémiu. Dá sa povedať, že je sebec a myslí len na seba. Je veľmi neurotický a nevyrovnaná osobnosť. Raz chce utiecť do neobývaných krajín, inokedy dokonca uvažuje o dobrovoľnej smrti. Je zhnusený svetom dospelých, ktorých väčšinou považuje za pokrytcov a nepriateľov (všetkých dospelých nazýva filckami a hovädami, česť výnimkam), a citovo je pripútaný k malým deťom, ktoré chce chrániť pred nástrahami a zlobou. Nadovšetko miluje svoju sestričku Pheobe a mŕtveho bračeka Allieho, na ktorých neustále spomína počas celého deja.

Pheobe Josephine Caulfieldová
Holdenova sestra, veľmi inteligentná a čiperná. Mala veľmi dobré známky v škole, v gramatike bola najlepšia. Bola schopná z lásky k Holednovi sa vzdať aj divadelnej hry, v ktorej chcela veľmi veľmi hrať, len aby s nim mohla odísť, teda byť s ním. A je veľmi citovo založená.


Obsah:
Príbeh rozpráva s odsupom času sám hlavný hrdina, šestnásťročný Holden Caufield. Celý sa odohráva v priebehu dvoch predvianočných dní. Holdena práve vyhodili zo strednej školy Pencey v Pennsylvánii a on sa vracia domov do New Yorku. Obáva sa však reakcie svojich rodičov a preto chce počkať pár dní, kým sa správu dozvedia zo školy a on sa bude môcť vrátiť domov.
Prvý deň trávi na internáte so spolubývajúcimi, ktorých odporné zvyky a obmedzenosť ho privádzajú do zúrivosti. Na svoje výsledky v škole má triezvy pohľad. Je vynikajúci v slohu a angličtine, ale inak sa nič neučí a hovorí o sebe ako o „jedinom tupcovi z rodiny.“
Jeho spolubývajúci Stradlater má mať rande s Holdenovou starou kamarátkou Jane Gallagherovou. Holdena to trochu štve a sľúbi Stradlaterovi, že mu napíše sloh. Keď je sám v izbe, tak spomína na svojho brata Allieho, ktorý umrel na leukémiu.
· Dostal leukémiu a 18. júla 1946 zomrel. Bol o dva roky mladší ako ja, ale aspoň 50x inteligentnejší. Mal najlepšiu povahu. Nikdy sa na nikoho nezlostil. Bože, to vám bol chutný šrac. Niekedy pri večeri mu naraz niečo napadlo a tak srdečne sa rozosmial, že skoro spadol zo stoličky. V tú noc keď zomrel, som spal v garáži a roztrepal aj sklá na kombi, čo sme vtedy mali, ale už som mal zlomenú ruku, tak som nemohol.
Keď príde Stradlater späť, sloh mu odovzdá, ale jemu sa nepáči a rozpráva o Jane. A nakoniec sa spolu pobijú. V hoteli začne spomínať na svoju sestru Pheobe, ktorá bola veľmi chutná a inteligentná.
Keďže sa zamýšľa nad zdanlivo samozrejmými javmi a frázami, zisťuje, že sú nezmyselné a stále viac si uvedomuje svoje vylúčenie zo spoločnosti. Nezúčastňuje sa na kolektívnych akciách a odmieta robiť všetko, čo robia všetci len preto, že to robia všetci.
Keď sa lúči s jedným z mála obľúbených profesorov, ten mu dáva rady a presviedča ho o nevyhnutnosti jeho vyhadzovu:
· „Život je zápas, chlapče. Život je zápas, ktorý sa má hrať podľa pravidiel. -Vraj zápas. Pekný zápas. Keď sa dostanete na tú stranu, kde sú samí kanóni, tak to hej, tomu sa už hovorí zápas, to pripúšťam. Ale keď sa dostanete na druhú stranu, kde nie je ani jeden kanón, je to nejaký zápas? Kdeže. To nie je nijaký zápas.“
Neskoro večer odchádza do New Yorku, kde sa potĺka ulicami. Spomína na svojho brata, ktorý písal dobré poviedky, ale neskôr odišiel do Hollywoodu a živí sa filmovými scenármi. Hnusia sa mu všetci umelci, ktorí sú buď slabí, alebo takí dobrí, že ich to kazí.
· „Prisámpánubohu, keby som ja bol klavirista alebo herec, alebo niečo také a všetci tí analfabeti by si mysleli, že som úžasný, ja by som to tuším neprežil. Nechcel by som ani, aby mi tlieskali. Ľudia nikdy nevedia, čomu majú tlieskať. Keby som ja bol klavírny virtuóz, asi by som hral niekde v skrini.“
Stretáva sa s niekoľkými priateľmi a tiež bývalu bratovu frajerku, ale takmer vždy sa s nimi lúči opäť znechutený.
· „V jednom kuse niekomu hovorím, teší ma, že vás poznávam, hoci ma to vôbec neteší. Ale ak chcete prežiť, musíte také veci hovoriť.“
Rozmýšľa aj nad svojim vzťahom k dievčatám, keď sa známy pohrdlivo vyjadruje o jeho priateľke. Znova si uvedomuje svoju odlišnosť, až asociálnosť.
· „Zväčša to býva tak, že keď ste s dievčaťom a keď sa s ňou dostanete tak ďaleko, že by ste to už-už mohli urobiť, začne vás to dievča prosiť, aby ste prestali. Mojím nešťastím je, že naozaj prestanem. Väčšina chalanov neprestane. Ja za to nemôžem.“
Tvrdí, že sa mu nepáčia apoštoli a že si ich Ježiš vybral len tak od oka. Keď ho podvedie pasák prostitútky, s ktorou sa nakoniec len chcel porozprávať, pretože mu jej bolo ľúto,
· Sranda, keď som tie šaty vešal do skrine, bolo mi trocha smutno. Predstavil som si, ako šla do obchodnu a kupovala ich a ako nikto v obchode nemal ani potuchy, že je prostitútka a tak. Keď si ich kupovala, predavač si pravdepodobne myslel, že je to poriadne dievča. Bolo mi z toho strašne smutno, neviem prečo.
rozplače sa a predstavuje si strašnú pomstu. Zároveň vie, že by jej nikdy nebol schopný.
Zdá sa, že jediné, čo má rád, sú malé deti.
· „Bohatstvo, ako ja školu nenávidím! A nielen školu. Všetko. Nenávidím život v New Yorku a vôbec. Nenávidím taxíky a autobusy na Madison Avenue so šoférmi, čo večne na teba revú, že sa vystupuje vzadu, nenávidím výťahy, v ktorých sa musím voziť, ak chcem ísť von, predavačov u Brooksa, čo ti donekonečna skúšajú nohavice, nenávidím...“
Premýšľa nad tým, kam sa podejú kačky z jazierka v zime, ale nenachádza nikoho, kto by sa nad tým chcel zamýšľať. Jedinou nádejou beznádejného idealistu zostáva malá sestrička Phoebe. Zavolá dlhoročnej kamarátke, Sally Hayesovej a dohodli sa, že pôjdu spolu do divadla. Cestou do divadla kúpil sestre platňu. Po divadle šli spolu na klzisko a na malinovku, kde jej navrhol:
· Mám v banke asi 180 dolárov, požičali by sme si auto. Vážne. Budeme bývať v zrubových táboroch a tak, kým nám vydržia prachy. Keď všetky prachy minieme, nájdem si nejaká prácu. Budeme žiť niekde pri potoku a neskôr by sme sa mohli aj vziať alebo čo. Čo povieš? Poďme! Čo povieš? Šla by si so mnou? Prosím ťa, poď!
Keď mu povie:
· Lebo nemôžeme, a dosť. Po prvé, obaja sme prakticky ešte deti. A zamyslel si sa vôbec nad tým, čo urobíš, keď minieme všetky prachy a nedostaneš prácu? Umrieme od hladu. Celý ten tvoj nápad je taký neskutočný, že sa to nedá ani…“
začne jej nadávať a opisovať, že potom to už bude iné a do očí jej povie, že ho nasrala!!
Večer sa stretol s dávnym kamarátom v bare, kde sa spil na mol a cestou rozbil platňu pre Pheobe. Rozmýšlal, že teraz ochorie a umrie.
· Napadlo mi, že možno dostanem zápal pľúc a zomriem. Predstavil som si, ako mi prídu na pohreb milíony kreténov….Títo všetci prišli, keď zomrel Allie, celá tá odporná debilná banda…. Strašne mi bolo ľúto mamy aj otca. Najmä mamy, lebo tá sa ešte vždy naspamätala z Allieho smrti. Predstavil som si, ako nevie, čo si má počať s mojimi oblekmi, športovým výstrojom a ostatným haraburdami. Jedno ma na celej veci utešovalo. Vedel som, že Pheobe na môj sprostý pohreb nepustia, lebo je ešte decko…. Kto stojí o kvety, keď je mŕtvy? Nikto
Rozhodol sa ísť tajne za svojou sestrou, ale tak aby ho nevideli rodičia. Podarí sa mu vkradnúť sa do domu a zobudiť ju. Dá jej kúsky platne a ospravedlňuje sa jej a na rovinu jej povie, že bol opitý. Ona si ich len dá do stolíka a povie, že ich zbiera. Vyčíta, že ho vyhodili zo školy a že je proti všetkému a všetkým. Vysvetľuje, prečo odtiaľ odišiel:
· Má to milión príčin. Bola to jedna z najhorších škôl, do akých som doteraz chodil. Hmýrila sa pokrytcami. A chrapúňmi. V živote si nevidela toľko chrapúňov. Povedzme, že sa u niekoho na izbe sedelo a debatovalo a niekto sac chcel dostať dnu. Ak to bol nejaký nasprostastý alebo uhrovitý chalan, tak ho dnu nepustili. A bolo tam to poondiate bratstvo, do ktorého som vstúpil aj ja, lebo som zbabelec. Bol tam jeden nudný chalan, čo mal uhry, Robert Ackley, a ten sa tiež chcel dostať do bratstva. Nevzali ho. A to len preto, lebo bol nudný a mal uhry. Bola to hnusná škola.
Pheobe sa ho opýta, čo by chcel robiť, či existuje niečo čo by mal rád.
· „Poznáš tú pesničku Keď raz človek niekde v žite chytí človeka? - To má byť Keď raz človek niekde v žite stretne človeka. To je báseň. povedala Phoebe. - Proste ja si v jednom kuse predstavujem, ako sa davy malých deciek hrajú na takmom velikánskom žitnom poli. Tisíce malých deciek, a široko-ďaleko ani jediného dospeláka, myslím teda okrem mňa. A ja Ti stojím na kraji nejakej strašnej priepasti. A vieš, čo musím robiť? Musím chytiť každého, kto sa priblíži k tej priepasti. Rozumieš, ak uteká a nedáva pozor, kam uteká, ja musím odniekiaľ vyliezť a chytiť ho. Toto by som robil od rána do večera. Chytal by som tie decká v žite. Viem, že je to bláznovstvo, ale je to jediná vec, ktorú by som fakt rád robil.“
Odchádza od sestry a chce prespať u ďalšieho učiteľa Antoliniho. Ten mu vysvetľuje, že sa nemá vzdávať a strácať svoje ideály:
· „Zistíš, že nie si prvý, v kom ľudské konanie vyvoláva zmätok, hrôzu, ba hnus. V nijakom prípade nie si v tom sám, a toto vedomie ťa vzruší a povzbudí.“
Na druhej strane mu hovorí, že vzdelanie nie je snobský výmysel pre blbých:
· „Nechcem ti nahovárať, že len vzdelanci a učenci môžu dať svetu niečo hodnotné. Nie je to tak. Ale tvrdím, že vzdelanci a učenci, ak majú navyše aj talent a tvorivú iskru, čo sa nanešťastie stáva zriedka, zanechávajú po sebe neporovnateľne hodnotnejšie záznamy ako ľudia, ktorí majú iba talent a tvorivú iskru. Vyjadrujú sa spravidla oveľa jasnejšie a vedia obyčajne vášnivo ísť za svojou myšlienkou až do konca.“
Potom, ako Holden ujde od profesora, ktorý sa ho, možno, dotýkal viac, ako je normálne, rozhodne sa navždy odísť a kúpiť si chatu ďaleko v horách. Chce sa rozlúčiť so sestrou, tak jej pošle lístok. V škole na stene nájde napísané J….ťa.
· Skoro som dostal infarkt. Predstavil som si, ako to uvidí Pheobe a ostatné decká a ako budú hádať, čo to znemená, a ako im potom nejaká skazený chalan vysvetlí, úplne prekrútené, čo to znamená a ako budú všetci o tom rozmýšľať a dokonca sa preto aj niekoľko dní trápiť. Bol by som toho hajzľa, čo to napísal, bez milosti zabil….
Sestra príde za ním s kufrom a chce ísť s ním. Vynadá jej, no o chvíľu sľúbi, že nikam nepôjde a vráti sa domov. Šli spolu do Zoo a Pheobe šla na kolotoč.
· Odrazu som vám bol taký štastný, keď som videl, ako sa Pheobe na tom kolotoči krúti stále dokola a dokola. Skoro som sa od šťastia rozplakal, aby som vám pravdu povedal. Neviem prečo. Tuším len preto, že bola strašne pekná, ako sa tam v tom belasom kabátiku krútila stále dokola a dokola. Ľudia, ten pohľad stál za to. Škoda, že ste tam neboli.
Holden sa vracia domov k rodine.
Záver a názor:
Nie je možné mať rovnaký názor na hlavného hrdinu a tým je to ešte zaujímavejšie. Holden je veľmi rozpoltená osobnosť, nevie presne čo chce. Stále sa to mení až dospeje k bodu, keď rozmýšla nad smrťou.
Táto kniha nie je určená len pre mládež, ale aj pre všetkých - dospelých či rodičov. Pochopia, čo trápi mládež, ich vnútorné rozpoloženie, názory, ktoré nie sú ešte ucelené a navzájom sa bijú, tápanie nad zmyslom života a celej budúcnosti, či je vôbec zmysel žiť, učiť sa a pod.
Takmer štyridsaťročná kniha Kto chytá v žite, vyznieva, akoby bola určená búriacim sa súčasníkom, ktorí pochybujú o zmysle života, zmysle vzdelania a zmysle všetkého. Mladým ľuďom, ktorí si myslia, že je tu všetko nenormálne. Kniha o hľadaní a nachádzaní ľudských hodnôt.

Štylistické a jazykové prostriedky:
Hrdina hovorí dobovým slangom, lyrické pasáže sa striedajú s grotesknými partiami a drsným čiernym humorom.
Krátke vety sa striedajú s dlhými vetami, ale sú istým spôsobom stále holé. Žiadne zdĺhavé popisy, všetko znie len ako konštatovanie, či len oboznámovanie s faktami, ktoré nám poskytuje hlavný hrdina.
„Na skapanie! Milá Pheobe. Páčila by sa vám, namôjdušu.“
Celé dielo je písané v prvej osobe jednotného čísla. Dej je poprelínaný rôznymi spomienkami na brata, sestru, kamarátov, bývalé frajerky, takže sa vám zdá, akoby ste Holdena poznali už dlhú dobu.
Gradovanie deja tiež nie je výnimkou. Na začiatku sa len spoznávate s hrdinom, ktorý len tak rozmýšla o živote, o budúcnosti, prechádza k beznádeji a zbytočnosti a končí myšlienkami o smrti.


reklama

 


Hodnotenie:
Hviezdičky: 2.9
Hodnotené: 467x

Späť
 

 
odporúčame